Viackrát v minulosti ste avizovali, že Grexit by znamenal pre eurozónu katastrofu. Aký je podľa vás v súvislosti so súčasnou krízou v Grécku najhorší možný scenár?
Vystúpenie Grécka by bolo pre eurozónu naozaj veľmi zlé, a to hneď z niekoľkých dôvodov. V samotnom Grécku by to vyvolalo obrovský chaos, ľudia by sa snažili ochrániť svoje úspory pred hyperinfláciou buď vkladmi v zahraničí, používaním eura v súkromných transakciách alebo pevným indexovaním cien tovarov a služieb na euro. Neskutočne by tým utrpel finančný systém krajiny, čo by prispelo k ešte väčšiemu prehĺbeniu hospodárskej recesie. Grexit by navyše takmer okamžite dostal do problémov aj ostatné krajiny južnej Európy, ktoré takisto čelia problémom. Pre Európu by to znamenalo definitívnu politickú porážku. Risk, ktorý grécke opustenie eurozóny prináša, by teda mal ďalekosiahle dôsledky.
Európske centrálne banky, napríklad nemecká Bundesbanka, napriek počiatočnému striktnému odmietaniu začínajú v poslednej dobe pripúšťať možnosť ďalšieho kola odpúšťania gréckeho dlhu. Čo si o tejto možnosti myslíte?
Na to, aby sme Grécku prinavrátili dôveru trhov a prilákali do neho investorov, je nevyhnutné dosiahnuť udržateľnosť dlhu. To však neznamená, že musíme Grékom znovu rovno odpúšťať, existujú aj iné spôsoby – predĺženie splatnosti dlhu, zníženie úrokov na prijateľnejšiu úroveň. To všetko sa napríklad využilo aj minulosti – napríklad Parížsky klub tak pristúpil k dlhom Poľska.
Záchrana Grécka stála eurozónu už mnoho peňazí, ukončenie pomoci je stále v nedohľadne. Má podľa vás Európa Grécko zachraňovať za každú cenu?
Mali by sme urobiť presnejšiu analýzu, je to však ťažká úloha. V USA krátko po vypuknutí krízy prevládal názor, že záchrana Lehman Brothers je pridrahá. Po tom, ako banku nechali skrachovať, sa však ukázalo, že záchrana AIG a ďalších finančných domov, ktoré sa kvôli chaosu dostali do problémov, vyšla federálny rozpočet ešte drahšie. V súčasnosti nie je pomoc Grécku na pleciach daňovníkov – až budúcnosť však ukáže, či krajina svoj dlh, skutočne splatí. Ak budú podmienky zo strany Trojky na Grécko pritvrdé, skutočne existuje riziko, že krajina pôžičku nebude môcť v plnej miere splatiť.
Ak by sa eurozóna dohodla na spoločných európskych dlhopisoch, investovali by ste do nich?
Ak by sa štáty eurozóny skutočne dokázali na eurobondoch dohodnúť, garantujem vám, že by bol po nich obrovský dopyt po celom svete. Už len fakt, že euro si ako mena aj v čase krízy udržala svoju hodnotu, ukazuje, že trhy sú hladné po stabilných investíciách s vysokou likviditou, ktoré by dokázali slúžiť ako medzinárodná rezerva. Vytvorenie európskych dlhopisov sa však nezaobíde bez hlbšej integrácie smerom k fiškálnej únii.
Je nákup dlhopisov problémových štátov zo strany Európskej centrálnej banky v boji s krízou efektívny? Očakávate, že ECB v krátkom horizonte zdvihne úrokovú sadzbu?
Nevidím žiadnu možnosť, ako by mohlo zvýšenie úrokových sadzieb zo strany ECB pomôcť eurozóne z jej súčasných problémov. Zatiaľ nepozorujeme žiadne vážne inflačné tlaky, a v strednodobom horizonte ani žiadne neočakávame. Čo sa týka nákupu dlhopisov – eurobanka na mimoriadne okolnosti odpovedá mimoriadnymi opatreniami. Jej cieľom je implementovať jednotnú monetárnu politiku v rámci celej eurozóny – čo je v súčasnej dobe, ktorá praje rôznym úvahám o vystúpení krajín zo spoločného menového priestoru, len veľmi ťažko realizovateľné. V skutočnosti je však ECB oveľa konzervatívnejšia ako ostatné centrálne banky, keďže väčšina likvidity, ktorá nákupom dlhopisov vzniká, je okamžite sterilizovaná.
Program LTRO (program lacných trojročných úverov európskym bankám) bol pôvodne pripravený ešte v dobe, keď bol na čele ECB Trichet. Prečo s ním banka začala až po nástupe súčasného prezidenta Draghiho?
S týmto programom sme začali v októbri 2011, najskôr sme však chceli otestovať reakcie trhov. Plánovali sme, že ak na bankovom trhu existuje apetít po lacných pôžičkách, tento program predĺžime. Najskôr sme si však chceli byť istí reakciou trhov, preto sme s programom začali až za prezidenta Draghiho.
Prežije podľa vás eurozóna v súčasnej dobe?
Eurozóna potrebuje niekoľko reform na posilnenie svojho inštitucionálneho rámca. Vznikala totiž v období, kedy sa verilo, že žiadna kríza nepríde. Realita však ukázala, že toto presvedčenie bolo mylné, s tým sa však musíme vysporiadať. Očakávam preto, že integrácia medzi štátmi eurozóny bude pokračovať, prvým krokom je banková únia. Politici však s konkrétnymi opatreniami musia prísť čo najskôr. Ak sa eurozóna viac inštitucionalizuje, euro v budúcnosti príjmu aj ďalšie štáty.
Ak by to záviselo od vás, zväčšili alebo naopak zmenšili by ste vplyv národných centrálnych bánk na fungovanie eurozóny?
Centrálne banky jednotlivých členských štátov sú spoločne s ECB dôležitou časťou celkového systému eurozóny a svoje úlohy si plnia. Nevidím preto dôvody, prečo by sa malo v tejto súvislosti niečo meniť. Je pravdou, že Maastrichtská zmluva bola prijatá, keď eurom platilo len dvanásť štátov a veľkosť jej šesťčlennej Výkonnej rady bola tomu prispôsobená. Teraz, keď je v eurozóne sedemnásť krajín, pričom sa očakáva, že ich počet bude narastať, sa môže zdať, že Výkonná rada je primalá. V USA má Rada guvernérov v rozhodovaní o politike Fedu väčšinu.
Ak by ste mali tú možnosť, uprednostnili by ste pozíciu v exekutíve Fedu alebo ECB?
Nemám ani hypotetickú možnosť pracovať pre Fed, v eurobanke som už pracoval. Znovu by som si však vybral ECB – členovia Výkonného výboru sú vymenúvaní na osem rokov, nemôžu byť zvolení na ďalšie obdobie a v rozhodovaní majú plnú nezávislosť.
Banková únia je stále horúca téma. Presadí sa nakoniec podľa vás návrh, aby zahŕňala kontrolu všetkých vyše 6000 bánk eurozóny? Aké sú riziká?
Dôležité je, aby mala eurobanka informácie o situácii všetkých bánk v eurozóne – jedine tak môže na spločnom bankovom trhu efektívne zasahovať. V praxi sa však ECB, samozrejme, bude musieť vnútorne reorganizovať, aby dohľad nad takým množstvom bánk na dennej báze dokázala zládnuť. Analógiu pritom vidím vo fungovaní európskej organizácie na boj proti monopolom Antitrust – tá je rozdelená na európske centrum a lokálne úrady, ktoré monotorujú jednotlivé krajiny. Takto by mohla v budúcnosti fungovať aj ECB.
Eurobanku ste však opustili ešte pred vypršaním vášho funkčného obdobia. Bol na vás z nejakej strany vyvíjaný tlak alebo to bolo preto, lebo prezidentom sa stal Mario Draghi, takisto Talian?
Národnosť vo fungovaní banky nehrá žiadnu rolu. Pokojne by som mohol v ECB zostať až do vypršania môjho funkčného obdobia. Ak by za mojím odchodom boli nejaké tlaky, odstúpil by som už skôr – bývalý taliansky premiér Berlusconi ma viackrát verejne vyzval, aby som odstúpil, neurobil som to. Keď Berlusconi padol, prišla chvíľa, keď som sa mohol slobodne rozhodnúť. Vtedy som sa rozhodol pre odchod. V ECB som zažil štyri roky krízy a cítil som, že je rad aj na iných, aby jej riešenie prebral niekto iný.
Lorenzo Bini Smaghi
bývalý člen Výkonnej rady Európskej centrálnej banky, v súčasnosti prednáša na Harvardskej univerzite