Pred tridsiatimi rokmi načrtol americký ekonóm Arthur Laffer na stretnutí s vtedajšími členmi administratívy prezidenta Forda Dickom Cheyneym a Donaldom Rumsfeldom na vreckovku graf v tvare kopca. Na jeho x-ovej osi bolo daňové zaťaženie a na y-ovoej osi boli daňové príjmy vlády. Laffer týmto grafom chcel povedať to, že pri nulovej a ani stopercentnej dani vláda nevyberie nič, lebo pri stopercentnej dani sa nikomu neoplatí vyvíjať aktivitu, a že existuje určitá daňová sadzba, pri ktorej štát vyberie najviac. Do histórie vstúpil tento graf ako Lafferova krivka. Dodnes je tento koncept vo veľkom diskutovaný a vedú sa polemiky, že aká je tá sadzba, ktorá maximalizuje výber daní a za ktorou je teda už vplyv vyššej daňovej sadzby na výber daní negatívny.
Pred dvoma rokmi si od Laffera grafický koncept tejto krivky vypožičal ďalší americký ekonóm Alex Tabarrok, ktorý na x-ovú os umiestnil inovácie a na y-ovú os úroveň patentovej ochrany.
A tak vznikla Tabarrokova krivka, podľa ktorej existuje úroveň patentovej ochrany, ktorá maximalizuje inovácie. Od určitého bodu je teda úroveň patentovej ochrany pre inovačnú schopnosť ekonomiky, a teda aj jej rastový potenciál, negatívna. Podľa Tabarroka sme v súčasnosti výrazne za týmto bodom.
O tom, kde je bod maximalizujúci inovácie sa vedú polemiky. Hard-core libertariáni tvrdia, že je na úrovni nulovej ochrany. Argumentujú pritom, že keby tu boli patenty odjakživa, dodnes bývame v jaskyniach. Umiernenejšie krídlo reformátorov patentových práv tvrdí, že v odvetviach, kde sú vysoké náklady na výskum a vývoj, môžu patenty podporiť inovácie. V odvetviach, kde sú ale náklady na výskum a vývoj relatívne nízke, sú dlhoročné patenty viac na škodu ako na úžitok. Určite je bizarné, že Apple na svoj koncept jednotlačítkového ovládania požíva rovnakú úroveň ochrany ako liek zvyšujúci šancu vyliečenia z rakoviny, keďže jeho náklady na vývoj boli len zlomkové. Toto umiernenejšie krídlo navrhuje stanovovať úroveň ochrany podľa sektora. Ako vidíme, v riešení patentového problému sa obe frakcie nezhodnú, zhodnú sa však v tom, že súčasná úroveň patentovej ochrany je prestrelená.
Táto téma je z môjho pohľadu v dnešnom svete dôležitejšia ako sa na prvý pohľad môže zdať. Po prvé, práve inovácie sú hlavným hnacím motorom ekonomického rastu v tých najvyspelejších ekonomikách. V čase nízkeho ekonomického rastu by sa teda mali hľadať cesty, ako ich podporiť. Po druhé, v súčasnosti sa vo veľkom skloňuje majetková nerovnosť. Vysoká úroveň patentovej ochrany k nej len prispieva, nakoľko umožňuje tým, ktorí sú nadmerne chránení, ukrojiť si prostredníctvom monopolných cien z koláča viac. Dokonca sa vyvinula profesia, v rámci ktorej sa skupujú či registrujú menej perspektívne patenty, a ktorá žije z vymáhania poplatkov od tých inovátorov, ktorí sa vo výskume v danej oblasti dostanú ďalej. Príspevok tejto výnosnej profesie k prosperite spoločnosti je nulový.
V časoch, kedy vo veľkom na pretras padajú pojmy ako nízky ekonomický rast a vysoká majetková nerovnosť, by sa teda diskusii o úrovni patentovej ochrany malo venovať ďaleko viac priestoru, nakoľko má potenciál prispieť k zlepšeniu v oboch oblastiach.