Nová štúdia World Inequality Report ukazuje, že sa príjmové nerovnosti vo svete naďalej zväčšujú. Ich nárast sa však v jednotlivých krajinách výrazne líši. Dochádza tiež k postupnému úbytku verejného bohatstva a jeho presunu do súkromných rúk. Najvyššia úroveň nerovnosti je dlhodobo na Blízkom východe, zatiaľ čo najmenšia v Európe.
Miera nerovnosti bohatstva v jednotlivých krajinách, vrátane tých obdobne rozvinutých, je priamym dôsledkom miestnych politických a inštitucionálnych opatrení, vyplýva zo štúdie World Inequality Report, ktorá bola uverejnená v decembri minulého roka.
Podľa meraní na základe toho, aký podiel národného príjmu putuje k desatine najbohatších obyvateľov, je Európa oblasťou, kde je nerovnosť najnižšia. V roku 2016 to bolo 37 percent. Naopak najvyššia nerovnosť je na Blízkom východe, kde v roku 2016 končilo až 61 percent národného príjmu v peňaženkách desiatich percent najbohatších ľudí.
Rozdiely sú obzvlášť výrazné vtedy, keď porovnáme krajiny západnej Európy so Spojenými štátmi. Kým v roku 1980 na tom boli približne rovnako, dnes sa situácia zásadne líši. V roku 1980 sa podiel percenta najbohatších obyvateľov na celkovom štátnom príjme pohyboval v oboch regiónoch na zhruba desiatich percentách.
V západnej Európe v roku 2016 dosiahol dvanásť percent, ale v Spojených štátoch to bolo v rovnakom roku dvadsať percent. Medzitým sa ale podiel dolnej polovice príjmového rebríčka na celkovom národnom príjme v Spojených štátoch prepadol z dvadsiatich percent v roku 1980, a to na trinásť percent v roku 2016.
Štúdia tiež prináša prvé odhady toho, ako bol globálny príjem od roku 1980 rozdeľovaný medzi svetovú populáciu. Percento najbohatších obyvateľov planéty získalo z tohto príjmu dvakrát viac ako 50 percent najchudobnejších. Avšak táto najchudobnejšia polovica zažila tiež nárast svojich príjmov, a to najmä vďaka vysokému ekonomickému rastu v Ázii (hlavne v Číne a Indii).
Ekonomickú nerovnosť podľa štúdie z veľkej časti spôsobuje nerovnomerné vlastníctvo kapitálu. Od roku 1980 prebehli vo väčšine krajín sveta veľké finančné presuny verejného bohatstva do súkromných rúk.
Kým národné bohatstvo postupne rastie, množstvo verejného majetku v bohatých krajinách skôr stagnuje alebo klesá. Tento fakt s najväčšou pravdepodobnosťou obmedzuje vládne možnosti boja s nerovnosťou. Isté je, že to má významný vplyv na ekonomickú nerovnosť medzi jednotlivcami.
Počas posledných desaťročí krajiny zbohatli, ale ich vlády naopak chudobneli. Národné bohatstvo predstavuje súčet verejného a súkromného bohatstva, pričom pomer medzi nimi má rozhodujúci vplyv na úroveň nerovnosti.
V súvislosti s prechodom od komunistickej ku kapitalistickej ekonomike prebehol v Číne a v Rusku nezvyčajne vysoký nárast súkromného bohatstva, ktoré vzrástlo takmer štvornásobne. Čisté verejné bohatstvo (verejný majetok mínus verejné dlhy) sa od roku 1980 zmenšilo v takmer všetkých krajinách sveta.
V Číne a Rusku kleslo zo 60 až 70 percent národného bohatstva na 20 až 30 percent. Čisté verejné bohatstvo je v Spojených štátoch a Veľkej Británii dokonca negatívny. V Japonsku, Nemecku a Francúzsku sa pohybuje len mierne nad nulou.
To značne obmedzuje možnosti vlády regulovať ekonomiku, prerozdeľovať príjmy a účinne mierniť stúpajúca príjmovú nerovnosť. Jedinými výnimkami z trendu ochudobňovania verejného majetku sú štáty bohaté na ropu a s veľkými zásobami bohatstva, napríklad Nórsko.
Kombinácia veľkých privatizácií a rastúcej príjmovej nerovnosti vnútri krajín viedlo k nárastu ekonomickej nerovnosti medzi jednotlivcami. V Rusku a v Spojených štátoch bol tento nárast extrémny, zatiaľ čo v Európe skôr mierny.
Nárast ekonomickej nerovnosti bol počas posledných dekád obzvlášť veľký v Spojených štátoch, kde imanie percenta najbohatších obyvateľov vzrástlo z 22-percentného podielu na národnom bohatstve v roku 1980 na 39 percent v roku 2014. Ekonomická nerovnosť sa ale zatiaľ nevyšplhala na extrémne vysokú úroveň bohatých krajín, ktorá panovala na začiatku 20. storočia.
Vo všeobecnom trende nárastu nerovnosti existuje niekoľko výnimiek. Na Blízkom východe a v subsaharskej Afrike zostala počas posledných desaťročí na relatívne stabilnej úrovni. Je však extrémne vysoká.
Úplne odlišný priebeh nárastu príjmovej nerovnosti v bývalých komunistických krajinách, alebo krajinách s vysokým stupňom štátnej regulácie ako Čína, Rusko a India, ukazuje, že dynamiku rastu príjmovej nerovnosti silne ovplyvňuje národný, inštitucionálny alebo politický kontext. Tento nárast bol značne prudký v Rusku, mierny v Číne a postupný v Indii.