Ako trávite prázdniny? Zmenila vám koronakríza nejakým spôsobom plány na dovolenku?
V podstate som dovolenku ani veľmi neplánoval. Koronakríza ovlyvnila náš život len v tom, že keď sa uzavreli školy, tak som manželku so synom poslal z Bratislavy, kde bývame za normálnych okolností, na chalupu do Dvorov nad Žitavou neďaleko Nových Zámkov. Ja som zatiaľ pokračoval v práci. Ale to už tiež je minulosťou, pretože som dal výpoveď a momentálne sa venujem čisto len prácam na chalupe. Je tam toho toľko, že ani neviem, či to všetko cez toto dovolenkové obdobie stihnem.
Venujete sa ešte letectvu či kozmonautike?
V posledných týždňoch a mesiacoch som mal hlavne pre koronavírus relatívne pokojné obdobie. Predtým som dennodenne dostával desiatky žiadostí o rôzne prednášky, besedy a stretnutia či už telefonicky, mailom alebo sprostredkovane cez iné osoby. Keďže až do súčasnosti bolo dlhú dobu zakázané zhromažďovanie sa a školy boli zatvorené, tak som mal od týchto aktivít „pokoj“. Neorganizovali sa ani podujatia súvisiace s dianím v kozmonautike či už na európskej alebo svetovej úrovni.
V Handlovej je po vás pomenované gymnázium. Ako k tomu vlastne došlo, že stredná škola v okrese Prievidza dostala názov Gymnázium Ivana Bellu?
Toto išlo mimo mňa. Oni si podali žiadosť na ministerstvo školstva, ktoré im to schválilo. Ja som už potom len dostal informáciu, že bude po mne pomenované gymnázium v Handlovej. Aj keď neviem, ako to vyzerá dnes. Nemám najnovšie informácie, ale podľa určitých kuloárnych zdrojov to gymnázium pravdepodobne zaniklo alebo bolo premiestnené do iných priestorov, pretože tá budova bola pomerne stará a nehospodárna. Myslím si, že mesto nemalo na prevádzku alebo obnovu takejto budovy peniaze.
Predpokladám, že keď ste boli patrónom, tak ste tam často chodievali na prednášky...
Zase tak často ani nie. Handlová nebola ničím výnimočným, že by som tam chodieval oveľa častejšie než inde. Bol som tam celkovo asi dvakrát, pretože tých aktivít, škôl a rôznych záujmových či spoločenských organizácií, ktoré sa chceli so mnou stretnúť a pobesedovať o mojom kozmickom lete bolo veľmi veľa.
Od vášho letu do vesmíru uplynulo už viac ako 21 rokov. Ste stále dušou kozmonaut? Sledujete pozorne novinky v oblasti kozmonautiky?
Rovnako ako letectvo, ani kozmonautika nie je jednorazovou záležitosťou, hoci v mojom prípade to tak môže vyzerať. Keď sa do toho človek namočí, tak je to už navždy. Zvyknem vravievať, že lietanie aj kozmonautika sú nákazlivou chorobou, ktorá sa nedá vyliečiť. A keď vás to raz chytí, tak vás to drží celý život.
Ste prvým a dodnes jediným Slovákom vo vesmíre. Čo to pre vás znamená?
Je to výnimočný pocit, ktorý vám však prináša veľkú dávku zodpovednosti. Pretože byť prvým je na jednej strane síce úžasné, ale byť jediným je veľmi zložité. Človek sa nemá s kým podeliť nielen o radosti, ale ani o starosti, ktoré z toho vyplývajú. A tým, že som jediný, sa ľudia, ktorých vesmír zaujíma, nemajú na koho iného obrátiť. Už sa o mne učia žiaci v školách. Často ma oslovujú, aby som im prišiel o svojom kozmickom lete porozprávať, pretože to bude oveľa autentickejšie a zaujímavejšie, než keby im o tom hovorili učiteľky. Stretnúť sa so mnou chcú aj rôzne spoločenské alebo záujmové organizácie. Pôvodne som si myslel, že to potrvá rok, dva či maximálne tri a potom to zapadne do prachu zabudnutia. No aj tento náš rozhovor je dôkazom, že hoci od môjho letu uplynulo už 21 rokov, záujem je stále veľký.
Za ten čas ste navštívili desiatky škôl. Deti sa vás určite pýtali aj na to, či ste videli z vesmíru aj Slovensko...
Konkrétne Slovensko sa mi vidieť nepodarilo, hoci bolo naplánované, že spravím jeho snímky z vesmíru a natočím ho aj na kameru. Meteorologické podmienky v čase letu medzi 20. a 28. februárom 1999 však boli také, že takmer celá Európa bola pokrytá oblačnosťou. Našu krajinu sa mi teda nepodarilo odfotiť.
Čo vás počas pobytu v kozme najviac fascinovalo?
Ťažko vypichnúť niečo, čo na mňa spravilo najväčší dojem. Pretože od prvého okamihu, keď som sa posadil do rakety, až do pristátia na Zemi sa dialo niečo, s čím sa človek nikdy v živote nestretol. Všetko je niečo nové a úžasné, aj keď prvé okamihy vo vesmíre neboli úplne najľahšie. Keď sa totiž človek dostane do podmienok bezváhového stavu, tak v tele prebiehajú pomerne drastické zmeny. Celý adaptačný proces je spojený s dosť negatívnymi javmi, ktoré musí kozmonaut pretrpieť. Keď však táto fáza prejde, tak si to už môže aj užívať.
Hovorí sa, že Čínsky múr je jediná vec viditeľná voľným okom z vesmíru. Je to pravda?
Niektorí kozmonauti tvrdia, že ho naozaj videli. Ja osobne som ho nevidel, pretože som letel v zime. Keďže sa nachádza v horskej oblasti, vizuálne v zasneženom prostredí zaniká. Som však presvedčený, že sa dá vidieť.
Čo ste teda videli vy?
Voľným okom som napríklad našiel uprostred oceánu loď. Bol to pravdepodobne nejaký veľký tanker, ktorý mohol mať dĺžku 200 či 300 metrov. Videl som ho ako zrnko ryže. Našiel som ho vďaka tomu, že keď rozrážal vodu, tak vytváral v oceáne akýsi šíp, po ktorom som išiel očami až do jeho stredu. A keď som naň zaostril, tak som našiel aj loď. Nádherne som videl aj pyramídy, samozrejme, použitím optiky, či už ďalekohľadu, alebo digitálnej kamery s priblížením. V Egypte je totiž väčšinou čisté nebo a málo oblačnosti. Keď sa zadarí, tak hlavne v noci je krásne vidieť Eiffelova veža. Svieti ako vianočný stromček, takže sa dajú relatívne dobre rozoznať detaily.
A bez použitia optiky?
Voľným okom sa veľmi pekne dajú vidieť obrysy kontinentov, väčšie mestá a rieky či ostrovy. Bez problémov dokážete rozoznať oblasti, ktoré sú znehodnotené priemyslom, ako aj tie takmer nedotknuté ľudskou rukou. Pretože keď sa človek pozerá na menej dotknuté časti, tak farby a obrysy sú jasné. Zatiaľ čo v oblastiach, kde je rozvinutý priemysel, to vyzerá ako cez zahmlené sklo. Keď sa na to pozerá, všetko sa zdá sfarbené dosiva, kontúry sú nejasné.
Ako z vesmíru vyzerajú moria či púšte?
Moria a oceány hrajú všetkými farbami. Od tyrkysovomodrej, kde sú atoly a plytčiny, až takmer do čiernej s oveľa väčšími hĺbkami. Takisto púšte žiarili od zlatistého piesku až po tmavobordovú, podľa toho, aký tam je podklad. Pohľad je to úžasný, len škoda, že pri takýchto krátkodobých letoch je času na kochanie veľmi málo. Pripadal som si tam viac-menej ako robot, keďže denný program je rozrátaný na sekundy. Kozmonaut musí presne vedieť, v ktorom okamihu má čo urobiť, aby niečo neprepásol. Napríklad čas na spojenie so Zemou je niekedy len zopár sekúnd, počas ktorých sa dajú poslať základné údaje, že všetko je v poriadku. To sa nemôže prešvihnúť, pretože na Zemi musia mať informácie, ako to všetko beží.
Na webe často vidno kontrast medzi rozsvietenou Južnou a zhasnutou Severnou Kóreou...
Priznám sa, že až do takýchto detailov som nešiel. Ako som povedal, program bol dosť nabitý. Človek mal možnosť pozrieť sa k okienku len v čase, ktorý bol vyhradený na spánok. Takže ak ste sa chceli pozerať na Zem, museli ste si trošku odtrhnúť zo spánku, ktorého tam bolo aj tak málo. Spával som zhruba 3,5 až štyri hodiny. Prípadne sa dalo pozerať v čase vyhradenom na stravovanie. Zobrali ste si konzervu a kým ste ju zjedli, tak ste sedeli prilepení pri okienku a pozerali, čo sa s vami deje, kde lietate a porovnávali ste to s mapou. Pretože z výšky to vyzerá úplne inak, než sme na to zvyknutí. Musíte si kontrolovať podľa mapy, kde sa práve nachádzate a čo sa asi nachádza pod vami.
Najväčšie revolučné zmeny v kozmonautike dnes prináša Elon Musk a jeho SpaceX. Čo naňho hovoríte, držíte mu v jeho aktivitách palce?
Jeho predsavzatia sú dosť vizionárske, navyše napreduje pomerne rýchlym tempom. Dá sa diskutovať o cieľoch, ktoré svojimi aktivitami sleduje a či to, čo navonok prezentuje, je naozaj pravda. Tvrdí, že chce dosiahnuť výrazné zníženie cien lietania do vesmíru, aby to bolo dostupné pre širšie spoločenské vrstvy, nielen pre najbohatších. Takisto hovorí, že chce kolonizovať Mars alebo Mesiac.
Je to vôbec reálne?
Či už človek chce, alebo nechce, musí si uvedomiť, že Zem skrátka nebude fungovať večne, aj keď sa rozprávame o miliardách rokov. Slnko taktiež zmení svoju podobu a veľkosť, čím výrazne ovplyvní život na Zemi. Slnko spotrebováva svoju hmotu a premieňa ju na energiu, v dôsledku čoho postupne začne klesať jeho gravitačná sila. Začne sa rozpínať. Zhruba o päť miliárd rokov bude také veľké, že obežná dráha Zeme by už mala byť v jeho vmútri. Človek si preto bude musieť hľadať alternatívy. Ako vravím, je to hudba ďalekej budúcnosti. No krôčik za krôčikom si ľudstvo musí uvedomovať, že raz to príde a je potrebné hľadať alternatívu.
Keby ste čisto teoreticky od Muska dostali ponuku pilotovať len na Mars, prijali by ste ju? A nebáli by ste sa sadnúť do jeho kozmickej lode?
Asi by som sa nebál, keďže sa zatiaľ ukazuje, že jeho kozmické lode a technológie sú bezpečné. Skôr ide o to, že keby sa naskytla Slovákom príležitosť vyslať ďalšieho človeka do vesmíru, určite by som chcel byť v tíme. Trebárs aj ako náhradník, aby som mohol odovzdať svoje vedomosti a skúsenosti. S najväčšou pravdepodobnosťou by som však asi nechal letieť niekoho iného. Pretože ako som už spomenul, byť prvým je síce úžasné, ale byť jediným je veľmi zložité. A keby letel do vesmíru ďalší kozmonaut zo Slovenska, tak by bol atraktívnejší pre ľudí. Mal by čerstvé zážitky, vedel by opísať nové technológie, možnosti, systémy aj spôsoby prípravy kozmonautov. Prebral by teda po mne štafetu a ja by som možno mal príležitosť začať žiť opäť ako normálny človek. Aj keď to už zrejme nikdy tak nebude, pretože prvý vo vesmíre je len jeden.
Prvý človek vo vesmíre bol Rus, na Mesiaci Američan. Asi by bolo zaujímavé, keby bol prvý človek na Marse Slovák...
Máme Slovenku Michaelu Musilovú, ktorá sa veľmi intenzívne podieľa na vesmírnom programe zameranom hlavne na dlhodobé kozmické lety s cieľom osídlenia Marsu. Zúčastnila sa na rôznych programoch, v rámci ktorých dlho sledovali psychiku človeka, jeho reakcie či spôsoby správania pri dlhodobom odlúčení. Tieto podmienky čiastočne imitovali cestu na Mars. Takže určite by to bolo zaujímavé, keby sme poslali svojho človeka na Mars. V každom prípade úspechom je už to, že sme poslali človeka do kozmu.
Takých krajín zrejme nie je veľa...
Vesmírnou misiou Štefánik sa Slovenská republika stala iba 21. krajinou, ktorá má svojho kozmonauta. Je to obrovský úspech na to, že sme malá krajina, čo sa týka rozlohy aj počtu obyvateľov. Navyše to bolo veľmi krátko po tom, ako sme začali písať svoju históriu samostatného fungovania. Dokázali sme, že napriek týmto okolnostiam sme na dostatočne vysokej technickej, vzdelanostnej, politickej a hospodárskej úrovni, keďže predtým len dve desiatky krajín mali svojho človeka vo vesmíre.
Nemôže byť každý Gagarin. A hoci súboje o vesmír už nie sú také ako v druhej polovici minulého storočia, aj dnes je vecou prestíže byť prvým na Marse. Takže dá sa asi čakať, že opäť bude prvým človekom Američan či Rus, nanajvýš Číňan...
S najväčšou pravdepodobnosťou to vyzerá na Američanov. Najambicióznejšie plány má spomínaný Elon Musk, ktorý venuje obrovské úsilie, aby na takúto musiu pripravil techniku a ľudí. A hľadá aj alternatívy, ako zabezpečiť, aby ľudia mohli na Marse naozaj fungovať. Rusi nemajú až také veľké plány. Čo sa týka Číňanov, tí síce tiež majú svoje ambície, ale myslím si, že zatiaľ to bude len bezpilotné. Ich technické prostriedky budú skúmať povrch Marsu, prípadne pôjdu mierne do hĺbky, ak sa im podarí nájsť nejaký tunel po bývalej sopke alebo podobné miesto. Najbližšie a najperspektívnejšie plány však majú práve Američania.
Pred pár dňami zamierila na Mars sonda zo Spojených arabských emirátov. Predpokladáte, že čoraz viac krajín bude mať takéto smelé plány?
Rozhodne je to určitá forma prestíže. Vyslať svoj objekt do vesmíru znamená vysokú technologickú a vzdelanostnú úroveň. Zároveň je to istý obraz vyspelosti danej krajiny. Mnohé štáty majú ambície vysielať do vesmíru svoje telesá, ale ako som povedal, stále to je nenormálne drahé a technologicky náročné. Dôkazom toho je aj Medzinárodná vesmírna stanica. Aj také obrovské, ekonomicky silné a technicky vyspelé krajiny, ako sú Spojené štáty, Veľká Británia, Francúzsko, Kanada či Rusko prišli na to, že vyvinúť a udržiavať takýto kolos a vykonávať na ňom experimenty je možné len vtedy, keď spoja svoje úsilie. A to nielen ľudský potenciál, ale aj finančné prostriedky, technické schopnosti a možnosti. Takže som presvedčený, že práve toto je cesta v budúcnosti, ako napredovať spoločnými silami.
Nedávno úspešne odletela na ISS Muskova loď Crew Dragon s dvoma astronautmi. Boli to vôbec prví dvaja ľudia, ktorí šli na tejto lodi do vesmíru. Dokážete sa vžiť do ich pocitov? Prežívali strach alebo profesionálny pilot dokáže všetky emócie plne potlačiť a sústrediť sa výlučne na splnenie svojich úloh?
Piloti a kozmonauti musia byť schopní eliminovať akékoľvek pocity strachu. Pretože hneď ako človek začne uvažovať o možných dôsledkoch letu, prípadne o možnej katastrofe či nejakých iných problémoch, tak sa nemôže maximálne sústrediť na to, čo má robiť. Odpútava to jeho pozornosť. Tým môže zapríčiniť, že spôsobí nejakú chybu alebo na niečo pozabudne. Tiež som mal výhodu, že som do kozmonautiky prišiel z leteckého prostredia. Lietali sme tam na strojoch, ktoré sa pohybovali v obrovských výškach.
Čo to bolo za stroje?
Lietal som na stíhačkách MiG-21, ktoré sa dokázali dostať až do výšky 20 kilometrov a prekonávali dvojnásobnú rýchlosť zvuku. Tieto stroje však boli mnohokrát staršie ako my. Človek tak musel byť maximálne sústredený na to, čo sa deje na palube, v slúchadlách alebo na prístrojoch. A nemohol premýšľať nad tým, čo keby sa náhodou niečo stalo. Samozrejme, musel byť na prípadné problémy pripravený. Musel v každom okamihu vedieť, ako reagovať, keby niečo nastalo. Takisto čo má robiť, aby elimininoval alebo minimalizoval následky neštandardných situácií. V žiadnom prípade by tam však nemal byť strach.
Takže pred letom ste boli úplne pokojný?
Určite aj mne pred štartom stúpol tep aj tlak. Bolo to však spojené skôr s celou atmosférou a prostredím, ktoré vplýva na človeka. Kozmonaut si uvedomuje, že pri štarte rakety sedí na obrovskom množstve reaktívneho paliva. Keď sme leteli my, tak štartovacia hmotnosť nosnej rakety Sojuzu TM bola viac ako 313 ton. Z toho vyše 300 ton tvorilo len palivo, ktoré zhorí v priebehu 526 sekúnd. Takže v podstate je to taký riadený výbuch. Veľmi dobre viete, že sedíte na časovanej bombe. No hneď ako to začalo hučať a človek cítil, že ho to tlačí do sedačky, všetko muselo ísť bokom.
Na čo sa v takej chvíli koncentrujete?
Museli ste sa maximálne sústrediť len na to, čo sa deje na prístrojovej doske. Aj keď štart prebiehal v automatickom režime, museli ste byť schopný v ktoromkoľvek okamihu vedieť reagovať, ak by technika zlyhala. Kozmonaut musí sledovať, čo sa má rozsvietiť a čo zhasnúť. A ak sa to nestane, tak v zlomku sekundy musí režim ručne nastaviť, niečo zapnúť a iné zase vypnúť. Je to dobre vymyslené, aby tam nevytvorili priestor na strach. Človek jednoducho nemá čas meditovať nad tým, čo by sa mohlo stať. Musí byť maximálne sústredený na to, čo sa deje.
Kedy ste vedeli, že už je všetko dobré a stovky ton pod vami nevybuchnú? Po 526 sekundách?
Áno, po tých 526 sekundách, keď prestane preťaženie, ktoré zatláča do kresla, tak skokovo nastáva bezváhový stav. Ozve sa rana, ako keby ste boli v sude a niekto po ňom tresol kladivom. To pyropatróny odstrelia posledný stupeň, ktorý dohorí. Sila, ktorá vás tlačila do sedačky, v zlomku sekundy skončí. Hneď ako zhasne tretí stupeň, tak človek stlačený ako tenisová loptička má vďaka pružnosti svalov pocit, že vystrelí zo sedačky. Všetkým nám takto vystrelili ruky, hoci sme boli pripútaní. Je to však podvedomý reflex. Zrazu nastáva absolútne ticho. Človek má okamžite pocit, že ho otočili dolu hlavou, čo je jedným zo sprievodných javov bezváhového stavu.
Prečo?
Je to spôsobené prerozdelením tekutín. Na Zemi tvoria 70 percent ľudského organizmu klasicky tekutiny, ktoré sú v tele rovnomerne rozdelené. Vďaka gravitácii je ich časť v nohách, časť v trupe, v hrudi či v hlave. Keď sa však človek dostane do podmienok bezváhového stavu, tak je to pocit, ako keby vás niekto zavesil dolu hlavou. Nie je tam totiž gravitácia, ktorá by tú tekutinu ťahala nadol. Naopak, pružnosťou svalov je vytláčaná hore, čo sprevádzajú veľké bolesti hlavy. Je to vidieť aj vizuálne, pretože kozmonauti majú sčervenalé a napuchnuté tváre. Všetky mäkké časti sú nacucané vodou. Ako vravím, vyzeráte potom, ako keby vás niekto nechal na Zemi visieť tri či štyri dni dole hlavou. Tento pocit sa postupne eliminuje a stráca tým, ako sa organizmus prispôsobuje týmto podmienkam a dostáva prebytočnú tekutinu z tela von, či už vydýchamím, vymočením či vypotením. Vnútorný tlak sa po tých troch či štyroch dňoch vyrovná a bolesti hlavy sa strácajú.
Ktoré problémy ešte kozmonauta trápia?
Ďalším nepríjemným sprievodným javom je vestibulárny systém. Ako som povedal, v zlomku sekundy máte pocit, že vás otočili dole hlavou. Je to spôsobené vestibulárnym systémom, ktorý pracuje na princípe vodováhy. V kanálikoch v strednom uchu máte tekutinu, ktorá si na Zemi vďaka gravitácii stále drží svoju hladinu. Vďaka tomu sme schopní aj so zatvorenými očami určiť svoju polohu, či už ležíme na bruchu alebo na chrbte. Vo vesmíre v bezváhovom stave sa však všetko voľne vznáša v priestore. Tým pádom sa vznáša aj spomínaná tekutina, ktorá dáva klamné impulzy. Následne vzniká boj medzi dvoma orgánmi určovania polohy v priestore.
Čo to v praxi znamená?
Oči vám hlásia niečo iné, než vám hlási orgán rovnováhy. Zrak vám oznamuje, že stojíte a nehýbete sa, ale pohnete hlavou a tekutina tam začne lietať. Na chvíľu cvrkne do receptorov, ktoré hlásia, že ste dolu hlavou, o chvíľu zase hore hlavou. Otočíte hlavu, zastavíte sa, pozeráte sa na bod. Vizuálne vidíte, že sa nehýbete, ale tekutina prebehne tou zotrvačnosťou v kanáliku trikrát či štyrikrát a dáva vám impulz, ako keby ste sa stále točili. Vestibulárny systém je teda totálne rozhodený. Môže to byť spojené s problémami s orientáciou. Niekomu môže byť až nevoľno, ako keby až do zvracania jazdil na húsenkovej dráhe. Takže aj to je jedna z nepríjemných súčastí kozmického letu, hlavne v tých prvých dňoch.
Predpokladám, že na všetko ste boli trénovaný...
Na tieto veci sa kozmonaut dôkladne pripravuje. Sú na to špeciálne zariadenie, či už centrifúga, kde sa cvičíme na preťaženie. Tam sa zisťuje, aké preťaženie sme schopní zvládnuť. Alebo vestibulárne kreslá, na ktorých sa snažíme čiastočne otupiť vestibulárny systém tak, že keď pri lete do vesmíru nastanú spomínané podmienky, aby bol organizmus na to pripravený a schopný čo najrýchlejšie a najjednoduchšie sa adaptovať.
Koľko vám trval výcvik?
My sme sa pripravovali zhruba 11 mesiacov, čo je veľmi krátka doba. V ruskom systéme totiž tá príprava kozmonautov bežne trvá takmer päť rokov. Zahŕňa to široké spektrum vedomostí, ktoré musia zvládnuť, či už sú to základné veci ako teória lietania kozmických telies alebo zložitejšie záležitosti. Musia vediť, ako sa telesá vo vesmíre správajú, ako na seba vzájomne pôsobia a aká je medzi nimi interakcia. Takisto keď dá kozmonaut nejaký impulz, ako sa to prejaví v pohybe. Dôležitou súčasťou je kozmická navigácia, pretože aj keď sa používajú najnovšie technológie, tak keby všetko zlyhalo, kozmonauti musia byť schopní vrátiť sa aj podľa hviezd domov, ako niekedy starí námorníci. Ďalej je to obrovské množstvo technických predmetov. Musia podrobne do poslednej skrutôčky poznať či už nosnú raketu, ktorá ich vyvezie do vesmíru a vráti naspäť, alebo orbitálny komplex. Pretože keď sa niečo pokazí, tak to nie je ako na Zemi, že zdvihnem telefón a zavolám servisáka, ktorý to príde praviť. Tam musia byť schopní reagovať. Sú na to tri knihy – červená, modrá a zelená.
Čo tie farby znamenajú?
Červená znamená krízové situácie, kde človek musí vedieť reagovať v zlomku sekundy a byť schopný robiť, čo treba. Potom je tam modrá kniha. To sú prípady, ktoré sú síce zložité, ale dajú sa konzultovať so Zemou. Nie sú teda až také akútne. Viete, že dole je tím špecialistov, ktorý vám pomôže a vy s tým môžete počkať. Poviete im, že sa tu niečo takéto deje a oni vám poradia, čo s tým máte robiť. No a napokon to je zelená kniha, kde sú štandardné režimy. Kozmonauti aj preto cvičia v zostave posádky, lebo musia byť mnohokrát schopní reagovať a nadväzovať na seba. Skrátka musia byť zladení ako hodinový strojček. Jeden vie, v ktorom okamihu má čo stlačiť a druhý okamžite po ňom. Preto sa paralelne cvičia dve posádky. Keby sa náhodou niekomu z tej prvej niečo stalo, či už by sa mu zhoršil zdravotný stav, utrpel by zranenie alebo niečo iné, čo mu neumožní letieť, tak väčšinou sa nemení len ten jeden člen, ale kompletne celá posádka.
V koľkých percentách prípadov sa mení celá posádka?
Zhruba v 95 percentách. Tie posádky sú totiž pri týchto dlhodobých letoch zostavené aj po psychologickej stránke tak, aby tam bola minimalizovaná možnosť ponorkovej choroby. To znamená, že do posádky sa vyberajú ľudia, ktorí sú po psychologickej stránke najkompaktibilnejší, najviac im to sedí alebo je najmenšia pravdepodobnosť nejakých konfliktov.
Zmenili sa za tie dve desaťročia od vašej misie výrazne lety do vesmíru? Myslíte si, že bezpečnosť kozmonautov, ale aj ďalšie technologické aspekty sú dnes na oveľa vyššej úrovni než koncom 90. rokov?
Samozrejme, už v tom období, keď som letel ja, tak bola prioritou bezpečnosť. Pretože technika sa nahradiť dá, ale životy ľudí sú nenahraditeľné. Prirodzene, za tých 20 rokov tá technológia jednoznačne pokročila. Ja som letel na lodi Sojuz TM. V súčasnosti lietajú Sojuzy TMA, ktoré už nemajú klasické tlačidlové ovládače, kde sa kombináciami rozličných kódov, písmen a čísiel zadávali rôzne povely do počítača.
Ako to vyzerá v súčasnosti?
Dnes už je to klasika, dotykové displeje a podobne, takže tá technika sa rozhodne posunula. Avšak princípy lietania sú stále rovnaké. Fyzika sa nemení miliardy rokov, od počiatku vesmíru je rovnaká. Možno sa niekedy príde na nejaké nové veci, ale základné princípy fungovania vesmíru, reakcie, pohonu či síl, ktoré pôsobia na človeka, sú stále tie isté. Všetko, čo sa deje vo vesmíre s ľudským organizmom, je tiež nemenné. Takže technika sa posúva, pričom bezpečnosť je určite stále na prvom mieste. A tým pádom, ako sa zdokonaľuje technika, tak aj bezpečnosť neustále rastie.
Musk sa nechal počuť, že prví ľudia poletia na Mars do roku 2030. Vidíte to reálne, alebo je to len utópia?
Je to pomerne krátka doba, aj keď vidíme, že výskum Marsu začal napredovať veľmi rýchlym tempom. Poletieť tam síce môžu, len to bude sprevádzať mnoho diskutabilných vecí. Je to náročné nielen technologicky. Dôležité bude, ako sa k tomu postaví spoločnosť. Pretože stále sa hovorí o tom, že prvé lety na Mars budú mať jednosmerný lístok, teda budú bez možnosti návratu. Nevieme, či to spoločnosť vôbec umožní vyslať ľudí bez možnosti vratiť sa domov. Poslať ich tam teda kvázi na smrť. Takže tých vecí, ktoré treba zvládnuť, je obrovské množstvo. Ja som v tejto oblasti trošku skeptický a myslím si, že do toho roku 2030 sa človek ešte na Mars nedostane. Určite to ešte pár rokov navyše potrvá.
Patrí podľa Vás budúcnosť kozmonautiky spolupráci štátnych agentúr so súkromným sektorom, ako to vidíme v prípade NASA a SpaceX?
Keď súkromný sektor dá do toho svoj podiel, tak je to jednoznačne cesta. Podieľa sa na tom NASA, či už finančne, odborne alebo inými spôsobmi. Zadávajú úlohy a platia to. Máme tu názorný príklad, že to môže fungovať.
Veríte, že už onedlho budú do vesmíru lietať turisti, aj práve vďaka komerčnej báze?
Určite áno. Cieľom vývoja u Muska je mnohonásobne znížiť nákladovosť lietania do vesmíru. Skrátka aby sa stalo dostupným aj pre širšie spoločenské vrstvy a verejnosť. Príkladom toho je fakt, že už začína vyvíjať rakety, ktoré sú schopné viacnásobného použitia. Tie prvé základné stupne sú schopné vrátiť sa na Zem a po určitej oprave, údržbe a regenerácii môžu opäť letieť do vesmíru. Takže je iba otázkou času, kedy tie technológie fakticky pokročia tak, že ten prostriedok sa bude dať využívať ako lietadlo. Bude môcť lietať hore-dole a tým pádom sa výrazne znížia aj náklady, pretože výroba týchto zariadení je pomerne drahá. Z toho sa odvíja aj cena kilogramu, to znamená, koľko stojí vyvezenie kilogramu materiálu, či už živého alebo nejakej inej hmoty do vesmíru. Takže až sa im podarí tie technológie posunúť tak, že to bude efektívne, tak to začne byť zaujímavé aj pre širšie vrstvy.
Ste v kontakte s vašimi kolegami Viktorom Afanasjevom a Jeanom-Pierrom Haignerém, s ktorými ste leteli do vesmíru? Chodíte za nimi niekedy na nejaké podujatia do Moskvy či do Paríža?
Kozmonauti majú svoje asociácie. Existuje európska alebo svetová asociácia, svoje združenia majú aj Rusi či Američania. Tieto asociácie organizujú pravidelne každý rok rôzne konferencie. Zúčastňujú sa na nich kozmonauti, ktorí skutočne leteli do vesmíru. Ja som sa na takejto konferencii zúčastnil v Moskve v roku 2011, keď sa oslavovalo 50. výročie letu Jurija Gagarina do vesmíru. Vtedy sa organizovalo veľké stretnutie kozmonautov. Tento rok bolo plánované v Maďarsku. Chcel ho zorganizovať maďarský kozmonaut Bertalan Farkas, kvôli epidémii však bolo zrušené a zatiaľ je preložené na budúci rok. A myslím, že v roku 2026 je naplánované veľké stretnutie v Petrohrade. Rusi to organizujú pri príležitosti polokrúhleho letu Gagarina.
Pripomenuli ste s nimi vlani nejakým spôsobom 20 rokov od vášho letu?
Čo sa týka nášho letu, pri príležitosti jeho 20. výročia sa mi vďaka rôznym sponzorom podarilo zorganizovať stretnutie, na ktoré prišli kozmonauti z Ruska a Francúzska. Hlavne Francúzi boli prvýkrát po kozmickom lete na území Slovenska. Pretože bezprostredne po skončení misie to bolo hektické. Vrátili sme sa z vesmíru a potom sa naše cesty rozišli, oni pokračovali v rôznych programoch. To 20. výročie som včak nechcel prepásť, pretože oni sú už tiež páni v rokoch. Vlani to bolo už 20 rokov a keď som s nimi letel pred tými 21 rokmi, tak oni už vtedy boli päťdesiatnici. Dnes sú to teda už sedemdesiatroční páni a čakať na nejaké ďalšie okrúhle výročie by mohlo byť dosť pritiahnuté za vlasy.
Ako to vlaňajšie stretnutie prebiehalo?
Zorganizoval som ho nielen za účelom toho, aby sme sa iba stretli a zaspomínali si na to, čo sa udialo pred 20 rokmi. Využil som ho aj na zorganizovanie konferencie. Hlavným cieľom bolo využiť toto výročie na to, aby sme celkovo oprášili záujem o vesmír či už v laickej alebo odbornej verejnosti. Chceli sme poukázať na to, že niečo takéto existuje, aj na to, kam sme sa za tých 20 rokov posunuli, respektíve kam sme sa neposunuli. A zároveň tiež naznačiť nejaké ambície do najbližších rokov alebo ciele, ktoré by sme chceli dosiahnuť. Vieme, že sme jednou z mála krajín, ktoré mali možnosť poslať svojho človeka do vesmíru, pričom nie sme členmi žiadnej asociácie.
Môže byť motíváciou takýchto aktivít ako bola vaša konferencia priblížiť sa k tomu, aby sme vyslali nášho druhého človeka do kozmu?
Nemusí ísť nevyhnutne o to, aby sme išli opäť do vesmíru, ale vychovávali vzdelaných ľudí, ktorí sú schopní prinášať vyššiu pridanú hodnotu, ako je len tá lacná pracovná sila. Chceli sme poukázať na to, že cesty a spôsoby sú, len netreba o tom len rozprávať ale konať. Takže myslím si, že tá konferencia mala veľký význam.
Kto sa na nej ešte okrem vás a vašich kolegov z Ruska a Francúzska zúčastnil?
Boli na ňu pozvaní ľudia zo Slovenskej akadémie vied, z ministerstva školstva, z Európskej vesmírnej agentúry, ďalej zástupcovia rôznych priemyselných sektorov, oblasti vzdelania, vývoja či výroby. Ukázali sme im, že takáto príležitosť tu je. V skutočnosti existujú pre Slovenskú republiku obrovské možnosti, len treba vytvoriť nejaký centrálny koordinačný orgán, agentúru alebo komisiu, ktorá by mala byť nadrezortná.
Prečo si myslíte, že by mala byť nadrezortná?
Pretože v súčasnosti je táto tematika pričlenená k ministerstvu školstva. To má dosť svojich starostí súvisiacich so školstvom a so športom, než aby sa muselo venovať ešte tejto veci. Navyše v súčasnej dobe kozmounatika respektíve vesmír ovplyvňuje všetky oblasti nášho života. Takže žiadny rezort si nemôže povedať, že jeho sa to najviac týka. Veď keď si už vezmeme klasické GPS navigácie v doprave alebo oblasť spojenia a telekomunikácií. Či už je to ďalej lesníctvo, kde sa nemonitorujú lesy, ich vyrúbanosť alebo osadenosť klasickými spôsobmi. Nechodí sa už osobne po lesoch a nemeria sa to priamo na mieste, ale robí sa to prostredníctvom satelitných snímok. To isté platí v poľnohospodárstve, kde sa teraz využívajú tieto technológie.
Podarilo sa vám stretnúť s posledným človekom na Mesiaci Eugenom Cernanom, ktorý mal slovenské korene a našu krajinu navštívil celkovo trikrát?
Žiaľ, nbepodarilo. Mali sme síce počas jeho poslednej návštevy predbežne naplánovú schôdzku, ten program však bol z mojej aj jeho strany taký hektický, že nakoniec sa nám nepodarilo osobne stretnúť. Poslal mi však knihu, ktorú sám napísal – The Last Man On the Moon, teda Posledný človek na Mesiaci, s osobným venovaním. Takže, bohužiaľ, už sa mi s ním podarí stretnúť asi až tam hore. Snaha naozaj bola, len to nevyšlo. V každom prípade mal odjakživa môj obdiv. Dokonca bol jedným z prvých ľudí, na ktorých som si spomenul, keď sa mi táto šanca naskytla.
Koncom septembra minulého roka zavítala na Slovensko americká astronautka Mary Ellen Weberová, ktorá o svojich skúsenostiach s letom do vesmíru hovorila na podujatí Noc výskumníkov v Bratislave. S ňou ste hovorili?
Ani s ňou som sa nestretol. Pôvodne smali ísť spolu na konferenciu, ale môj aj jej program bol znovu taký nabitý a navyše dosť často sa menil, že sme to nedokázali skĺbiť a dať sa dohromady.
Mimochodom, čisto lingvisticky, existuje nejaký rozdiel medzi kozmonautom a astronautom?
Nie, je to len terminologický výraz pre človeka, ktorý letí do vesmíru. Podľa Rusov sa lieta do kozmu, podľa Američanov zase astronauti lietajú ku hviezdam.
V prípade Slováka to teda zrejme závisí od toho, či letí na ruskej alebo americkej rakete...
Áno. Väčšinou tí, čo letia s Rusmi a pripravujú sa v Rusku, sú kozmonauti. A tí čo letia z americkej alebo západnej strany, sú astronauti.
A Číňania sú taikonauti...
Áno, presne tak, oni majú opäť svoj vlastný názov, sú to taikonauti.
Keď sa žiakov v škole pýtali, čím chcú v dospelosti byť, mnoho chlapcov odpovedalo, že kozmonautom. Spomeniete si, čo ste vtedy odpovedali vy?
Ak si dobre spomínam, tak keď som bol malý, chcel som byť všetkým možným – kaskadérom, kominárom, vodičom kamióna a možnože aj kozmonautom. Lenže ako som postupne začal dospievať, tak som bol väčšinou realista. Keď som premýšľal nad tým, ako ďalej, veľmi dobre som vedel, že Československo už malo svojho kozmonauta v osobe Vladimíra Remka. A ani sa len neuvažovalo o tom, že by mohlo vyslať ďalšieho človeka do vesmíru. Samozrejme, človek občas po hviezdach zatúžil, napadlo mu, že by bolo asi pekné pozrieť sa k nim. Čisto racionálne som však do budúcnosti neuvažoval o tom, že chcem byť kozmonautom, lebo mi to pripadalo nereálne.
Kedy teda prišiel ten moment? Spomínate si na prvý okamih, keď ste si uvedomili, že by ste mohli letieť do kozmu?
Touto otázkou som sa naozaj začal zaoberať až vtedy, keď sa táto možnosť vyskytla. Keď prišla ponuka, že Slovensko hľadá kandidátov na let do vesmíru z radu dobrovoľníkov, tak som si povedal – a prečo nie? Bol som vo vynikajúcej fyzickej kondícii. Každý rok som ako nadzvukový pilot prechádzal náročnými psychotestami, takže som si veril. Na rozdiel od niektorých mojich kolegov, ktorí povedali - ja radšej nebudem ťahať čerta za chvost.
V akom zmysle by to bolo ťahanie čerta za chvost?
Vraveli, že tie lekárske prehliadky, či už psychologické alebo fyzické, budú ešte náročnejšie a podrobnejšie, než obvykle. A počas nich ti môžu nájsť niečo, čo ti pri bežných zdravotných prehliadkach nenájdu. A nielenže sa nestaneš kozmonautom, ale môžeš prísť aj o svoje povolanie pilota. Ja som si však povedal – čo sa mi môže stať? Maximálne mi oznámia, že nepoletím do vesmíru. Avšak veril som si, že som v takej dobrej kondícii, že to zvládnem. Na základe dlhodobého pozorovania a testov, ktoré som pravidelne každý rok absolvoval, keďže som mal za sebou relatívne dlhú leteckú kariéru, som sa sám seba spýtal, prečo by som to nemal skúsiť. A vyšlo to.
Vyrastali ste v dobe vesmírnych pretekov medzi Sovietmi a Američanmi. Mali ste medzi kozmonautami nejaký vzor?
V tom čase to bolo možné sledovať len z toho, čo sa objavilo v masmédiách. Žiadne možnosti nahliadnuť do tejto problematiky cez západné médiá alebo cez internet tu vtedy ešte neboli. Mali sme teda možnosť dozvedieť sa len to, čo všetci ostatní. V podstate len to, čo bolo publikované v našich médiách. A to bolo dosť skreslené, keďže to bolo v období studenej vojny, kedy jednotlivé tábory medzi sebou súperili.
Pôvodným povolaním ste stíhací pilot. Preletíte sa ešte občas na stíhačke?
Na stíhačke už dávno nie. Môj posledný let na prúdovom na stíhacom lietadle sa uskutočnil v novembri 1997, teda tesne pred tým, než som nastúpil do výberu na kozmonauta a potom do prípravy. Keď som sa vrátil, tak som mal na základe výnimky povolené byť vedený ako pilot, hoci som bol zaradený na neletovú funkciu. Keďže som sa však rok nedostal skutočne na letisko a do lietadla, tak som sa rozhodol, že stačilo, tadeto cesta jednoducho nepovedie. Racionálne som uznal, že venovať sa lietaniu na profesionálnej úrovni ako vojenský letec sa týmto spôsobom skrátka nedá. Pretože tam sa človek musí udržiavať v podmienkach, musí mať kondičné lety, či už z akrobacie alebo bojového použitia, v rôznych podmienkach – v noci, cez deň aj za hmly. A to za týchto okolností nejde. Tak som sa nechal vyradiť z letového personálu, lebo nebol už ani predpoklad, že by som sa k tomu mohol jedného dňa vrátiť.
Keď však Slovensko dostane svoje prvé americké stíhačky F-16, budete chcieť vyskúšať aspoň sadnúť si do kokpitu, ak už nie priamo preletieť sa?
Záleží to od toho, aké budú bezpečnostné podmienky. Sadnúť do kokpitu áno, uvidíme, aké budú možnosti, či budú môcť niekoho previezť. Pretože o tom pravdepodobne bude môcť rozhodnúť minister obrany alebo náčelník generálneho štábu. Takže snaha skúsiť sa na tom previezť určite bude. Musíme si počkať, ako sa budú vyvíjať okolnosti.
Myslíte si, že Slovensko tieto stíhačky reálne využije?
Ako pilot musím povedať, že tie F-16 sú dobré stroje. Keďže som však racionalista, tak si myslím, že pre nás je to niečo, ako keby som si kúpil Rolls Royce na to, že sa s ním budem voziť do roboty. My totiž nikdy ich bojové schopnosti plne nevyužijeme. A ja nepredpokladám, že by naša vláda niekedy rozhodla o vyslaní týchto stíhačiek a slovenských bojových pilotov do nejakých bojových akcií. Na základný výcvik, ako aj ochranu a zabezpečnie vzdušného priestoru by podľa mňa úplne stačili Gripeny. Tie sú výrazne lacnejšie než F16, čo sa týka nákupu aj prevádzky. Aj ich servis je v Európe pomerne rozšírený, majú ich Česi aj iné krajiny.
Vytvorili by sa určité synergie...
Áno, v rámci spolupráce vzdušných síl a celkovo letectva by bolo jednoduché pôsobiť aj na území Česka alebo kdekoľvek, kde ich majú. Mohol by sa vytvoriť spoločný servisný alebo opravársky tím a podobné veci. Takže tie F-16 ako pilot hodnotím vysoko, ale keď sa na to pozrieme racionálne, tak si myslím, že pre nás by bolo výhodnejšie a efektívnejšie mať Gripeny. Pretože aj prevádzka, údržba či zabezpečenie muníciou alebo bojovým vybavením bude v prípade F-16 nesmierne náročné. A mám obavy, že Slovensko nebude mať na to, aby tieto lietadlá mohlo plnohodnotne využívať.
Aj na Slovensku sú ľudia, ktorí hovoria o tom, že je Zem plochá. Vy ste na vlastné oči videli, že to nie je pravda. Čo by ste im odkázali?
Ja som už ako vojenský pilot videl, že Zem nie je plochá. Pretože ako som už spomínal, v strojoch Mig-21 sme lietali až do výšky takmer 20 kilometrov. Niektorí sa dostali aj vyššie, ako napríklad zalietavači. A už tam bolo vidieť, že nebo nie je modré. V týchto výškach začína byť obloha aj cez deň tmavá až čierna. Videli sme odtiaľ, že horizont je zaoblený.
Ako to vyzeralo z vesmírnej stanice Mir?
Po prílete do vesmíru sa z výšky 350 kilometrov Zem nejavila ako nejaká malá modrá gulička. Takto ju vnímali ľudia, ktorí leteli na Mesiac. Videli ju tak, ako my vidíme Mesiac. Predsa keď si vezmeme, že priemer Zeme je zhruba 12 600 kilometrov a my sme boli asi 350 kilometrov nad jej povrchom, tak bolo len niečo ako šupka pomaranča. Lietali sme teda tesne nad Zemou, avšak už tam bolo to zaoblenie pekne vidieť. Jasne sme pozorovali, že Zem je guľatá a my lietame do kruhu.
Na Slovensku vyrastá nová generácia ľudí, ktorí sa zaujímajú o vesmír. Sú medzi nimi aj tí, čo sa narodili v tom istom čase, keď ste do kozmu leteli vy, teda v roku 1999. Jednou z nich je študentka Dominika Brečková od Sniny, ktorú zaujíma, aké pocity ste prežívali tam hore vo vesmíre. Je to niečo úplne iné než na Zemi, cítiť tam nejaké nadpozemské vibrácie?
Čo sa týka vibrácií, to nie. Ako som už naznačil v rozhovore vyššie, tie prvé dni nie sú pre kozmonautov vôbec jednoduché. Adaptačný proces je náročný. V tele prebiehajú pomerne drastické zmeny, sprevádzané spomínanými veľkými bolesťami hlavy, problémami s orientáciou, u niekoho sa môžu objaviť žalúdočné ťažkosti. Adaptačný proces je v každom prípade individuálny, rovnako ako každý organizmus je individuálny. Niekto sa s tým vysporiada skôr, niekto neskôr. Záleží to aj od trénovanosti či spôsobu prípravy.
Ako to riešia jednotlivé vesmírne veľmoci?
Ruskí kozmonauti majú pomerne tvrdý výcvik aj na vestibulárnych kreslách, takže ten adaptačný proces tam prebieha ľahšie. Američania to považujú za mučiace kreslá. Oni to skôr pravdepodobne riešia nejakými farmaceutickými prostriedkami. Možno dajú nejaký kinedryl alebo niečo iné proti bolesti hlavy, aby jednoducho preklenuli to prvotné obdobie, než sa tomu ten organizmus prispôsobí. Takže tie prístupy sú skutočne rôzne.
Kto je Ivan Bella
Prvý slovenský kozmonaut sa narodil 21. mája 1964 v Brezne. Pilotom bol od roku 1983. Lietal na strojoch MiG-21 a SU-22. Na palube rakety Sojuz TM-29 odštartoval 20. februára 1999 k ruskej orbitálnej stanici Mir. Na obežnej dráhe vykonal viacero pokusov v oblasti lekárskej vedy. Jeho pobyt vo vesmíre trval sedem dní, 21 hodín a 56 minút.