Bolo to v čase, keď na Britských ostrovoch naplno prepukla priemyselná revolúcia. Tá v úvodných fázach priniesla obrovské zmeny predovšetkým do textilného priemyslu. Jednoduché manufaktúry boli rýchlo nahrádzané veľkými fabrikami, kde sa textílie vyrábali oveľa rýchlejšie a lacnejšie než v malých podnikoch.
Industrializácia mala drvivý dosah aj na Carnegieovcov. Otec rodiny Wiliam bol jedným z tisícov malých tkáčov, ktorí ekonomicky nestíhali držať krok s oveľa silnejšími továrňami a skrachovali. Krajinou sa začala šíriť chudoba, v mnohých regiónoch vypukol hladomor. Zástupy Škótov, Walesanov, Írov či Britov to riešili odchodom za oceán. Dúfali, že práve v hospodársky rýchlo expandujúcich Spojených štátoch nájdu prácu, ktorá im zabezpečí slušné živobytie.
Do amerického štátu Pennsylvánia tak v roku 1848, keď mal Andrew 12 rokov, prišla aj celá rodina Carnegieovcov. V Pennsylvánii, ktorá sa neskôr stala jedným z najvýznamnejších centier pre slovenských eimgrantov hľadajúcich šťastie na opačnej strane Atlantiku, už vtedy prudko rástol ťažký priemysel a zároveň s tým dopyt po robotníkoch.
Novým domovom Carnegieovcov sa stalo pennsylvánske mestečko Allegheny, ktoré ťažilo z prudko sa rozvíjajúceho priemyslu. Mesto, ktoré bolo na začiatku minulého storočia pripojené k Pittsburgu, sa v polovici 19. storočia stalo cieľom mnohých prisťahovalcov. Ponúkalo pracovné príležitosti v mnohých priemyselných segmentoch.
Otec William sa krátko po príchode do Ameriky zamestnal v miestnom bavlnárskom priemysle. Produkty z vlny a bavlny z Allegheny rýchlo získavali na popularite. V tom čase mali v oblasti fashion podobnú prestíž, ako dnes módne výrobky z Milána či Paríža.
Prácu v textilnom biznise si našiel aj 12-ročný Andrew. Začínal ako obyčajný pomocník s platom 1,20 dolára na týždeň za dvanásťhodinové denné šichty šesť dní v týždni.
Oveľa viac ako peniaze však Andrewa zaujímali nové technické vymoženosti, ktoré tá doba prinášala. Keďže práca v bavlnárskej spoločnosti mu tieto príležitosti príliš neponúkala, našiel si nový džob – telegrafista v pittsburskej pobočke Ohijskej telegrafnej spoločnosti. Chlapec bol už od detstva zvyknutý tvrdo pracovať. Rýchlo sa naučil morzeovku tak, že už v hlave si ju dokázal preložiť do bežnej reči. Táto práca mu však priniesla ešte jeden obrovský benefit – kontakty s vplyvnými a bohatými ľuďmi, ktorí osobne chodili do úradu telegrafovať dôležité správy. Andrew si zapamätal ich mená, tváre aj adresy veľkých podnikov, čo neskôr zúročil pri budovaní svojho vlastného biznisu.
Ako telegrafista zarábal Carnegie dvakrát viac než v textilnom priemysle. Týmito peniazmi pomáhal otcovi uživiť v ťažkých časoch rodinu. Pracoval usilovne a rád, stále ho však trápil fakt, že pre nevyhnutnosť zarábať peniaze nemôže chodiť do školy tak ako deti z bohatších rodín. Veľmi však túžil po vzdelaní a čítaní kníh, ktoré si jeho rodičia nemohli dovoliť. V tom čase nefungovala povinná školská dochádza tak ako dnes – deti museli pracovať, aby prilepšili rodinnému rozpočtu. Školu navštevovali veľmi obmedzene a opúšťali ju po štyroch až šiestich rokoch dochádzky. Na vyššie úrovne školstva sa dostali len potomkovia bohatších rodičov.
V tom čase vstúpil do Carnegieho života James Anderson, známy miestny filantrop. Andreson vybudoval súkromnú knižnicu so zhruba štyrmi stovkami diel. Andrew patril medzi tých chlapcov, ktorým Anderson každú sobotu večer otvoril dvere svojej knižnice, aby tam mohli študovať a vzdelávať sa. Andrew túto príležitosť poctivo využíval. V knižnici trávil dlhé hodiny. Zaujímali ho predovšetkým vedecké a ekonomické publikácie. Už vtedy v ňom rástla túžba zarábať veľké peniaze.