Tak, ako si v minulosti vybudovali medzi Slovákmi možno trochu stereotypnú povesť lezcov hazardujúcich s vlastným životom Česi, tento rok od nich túto nelichotivú pozíciu čoraz viac preberajú Poliaci. Čierne predtuchy sa následne napĺňajú v správach na facebookovom účte Horskej záchrannej služby – len počas môjho pobytu vo Vysokých Tatrách zomrel poľský horolezec po niekoľkostometrovom páde z vrcholu Žabí kôň a tragický koniec malo aj pátranie po ďalšom Poliakovi, ktorého opustený stan našli v závere Čiernej Javorovej doliny. Mŕtve telo 24-ročného Kornela lokalizovali záchranári zo vzduchu pomocou dronu pod severnou stenou Nižnej Baranej Strážnice. Nie je tak žiadnou výnimkou, keď napríklad zo sedla Ostrvy nad Popradským plesom či na nejakom inom mieste Tatier vidíte nad vašimi hlavami prelietať červený záchranársky vrtuľník so zabezpečeným telom visiacim na lane. A vy sa môžete len domnievať, či nešťastníka vezú do nemocnice alebo rovno do márnice.
Bežní „sviatoční turisti“ z radov poľských návštevníkov sa však takmer ničím neodlišujú od tých našich, ktorí si do Tatier chodia trochu vyvetrať hlavu bez toho, aby tu hľadali extrémne dobrodružstvo naplnené veľkými dávkami adrenalínu. Potvrdzuje mi to aj Jerzy, ktorý na Slovensko prišiel z Varšavy. „Väčšinou sem chodíme s veľkou partiou kamarátov. Niektorí z nich však teraz zostali doma, lebo sa odmietajú dať zaočkovať. Uprednostnili naše, poľské Tatry. Tie sú síce tiež rovnako pekné ako tie vaše, ale sú oveľa preplnenejšie. Ja mám radšej pokoj a menej ľudí,“ hovorí Jerzy. Mne pri týchto slovách hneď prídu na rozum legendárne snímky turistov, ktorí v nekonečnom rade kráčajú na vrch štítu Giewont. Ten je najvyšším vrcholom poľských Západných Tatier. Pre našich severných susedov je jedným zo symbolov ich štátu – niečo ako pre nás Kriváň.
Pre Poliakov sú Tatry skrátka veľkou atrakciou. Napríklad tatranské mesto Zakopané je symbolom bujarej zábavy a nočného života. Najmä v súčasnom pandemickom období je Zakopané v hľadáčiku státisícov turistov. Vo februári obleteli médiámi v celej Európe zábery rozvášnených Poliakov, ktorí sem zamierili, aby tu oslávili koniec lockdownu. Výsledkom opätovného otvorenia hotelov, barov a rôznych zábavných zariadení boli opilecké žúrky spojené s výtržnosťami a bitkami s políciou.
Napokon, poľská vášeň pre hory nie je žiadnym prekvapením. Drvivá väčšina územia krajiny leží v nížinách – priemerná nadmorská výška len o niečo málo presahuje 170 metrov. Na dokreslenie – tá slovenská sa blíži k 400 metrom nad morom.
Do Tatier, a to vrátane tých slovenských, tak chodia Poliaci doslova z celej krajiny. Robia tak dlhé desaťročia. Je napríklad známe, že pápež Ján Pavol II. ešte ako mladý kňaz Karol Wojtyla miloval našu časť veľhôr a rád ju navštevoval. A Poliaci ako národ so silným kresťanským zmýšľaním a cítením sa vo veľkom chystali pred pár dňami prísť na Slovensko aj za súčasnou hlavou katolíckej cirkvi – pápežom Františkom – počas jeho nedávnej návštevy našej krajiny.
Slovenským Tatrám sa zatiaľ problémy s výtržníkmi vyhýbajú. A to i napriek tomu, že bary či reštaurácie už naplno fungujú. Našťastie – naša časť veľhôr nie je pre nočný život a zábavu vhodná a vybavená príslušnými podnikmi.
Samozrejme, kľúčovú úlohu tu zohráva pandémia a nevyhnutnosť byť zaočkovaný, testovaný alebo po prekonaní covidu. Práve to spolu s ďalšími obmedzeniami zabránilo mnohým Poliakom, Čechom a príslušníkom ďalších národov, aby podobne ako pred pandémiou zaplnili naše Tatry.
Prirodzene, na svojich túrach ste toto leto mali možnosť počuť aj maďarčinu, nemčinu, francúzštinu či angličtinu, avšak Tatrám jednoznačne dominoval náš rodný jazyk. Hotelieri veria, že Slováci zachovajú našim horám priazeň aj v nasledujúcich rokoch, zároveň však tvrdia, že bez zahraničných turistov bude pre mnohé prevádzky len veľmi ťažké vôbec ekonomicky prežiť.