A všetky získali samostatnosť začiatkom druhej polovice minulého storočia. Kým však Maroko vyhlásilo nezávislosť v roku 1956 a Tunisko o rok neskôr len po menších sporoch s Francúzskom, Alžírsku sa to podarilo až v roku 1962, aj to za cenu krvavého konfliktu.
Zatiaľ čo Maroko a Tunisko postupne stavili na budovanie infraštruktúry cestovného ruchu na desiatkach kilometrov nedotknutých pláží a lákanie zahraničných dovolenkárov, Alžírsko si vybralo opačnú cestu. Krajina sa do veľkej miery uzavrela pred svetom. A kým obaja jej spomínaní susedia dnes vítajú európskych turistov bez nevyhnutnosti vybavovať si víza, do Alžírska sa v súčasnosti dostanete len po zdĺhavom a nákladnom vybavovaní formalít.
Jedným z dôvodov je aj silná pozícia islamistov medzi obyvateľmi krajiny a s tým súvisiaci prísnejší režim vlády. Alžírsko je rozlohou oveľa väčšie než Maroko či Tunisko a jeho veľkú časť tvoria púštne oblasti Sahary. Práve v nej našli útočisko radikálne džihádistické skupiny. Tie v minulosti často unášali zahraničných návštevníkov a požadovali od krajín ich pôvodu miliónové výkupné. Autoritatívni vodcovia sa preto snažili tvrdým diktátom udržať poriadok.
Alžírska ekonomika bola vždy závislá od bohatých zásob nerastných surovín, predovšetkým ropy a zemného plynu. V globálnom rebríčku najväčších výrobcov čierneho zlata sa krajina umiestňuje na chvoste prvej dvadsiatky, medzi producentami zemného plynu jej patrí dokonca 11. pozícia.
Experti preto varujú pred scenárom z Venezuely, kde najmä v dôsledku chýbajúcich reforiem a závislosti od vývozu ropy ekonomika skolabovala. Podobný krach hrozí aj Alžírsku. Krajina totiž stále nezreformovala predovšetkým svoj energetický sektor, na ktorý má monopol štátom vlastnená spoločnosť Sonatrach.
Firmu, ktorá mala ešte prednedávnom podobné ambície ako saudskoarabský gigant Saudi Aramco a do 10 rokov si trúfala byť medzi päťkou najväčších globálnych producentov ropy a zemného plynu, tvrdo zasiahol prudký prepad cien komodít. Do toho všetkého prišla v marci tohto roka pandémia koronavírusu, ktorá sa nevyhla ani Alžírsku. Drvivá väčšina ťažobných či exportných aktivít firmy tak bola pozastavená.
Sonatrach sa pritom podieľa 60 percentami na tvorbe alžírskeho hrubého domáceho produktu. Jeho vývozy energetických surovín do zahraničia tvoria dokonca 95 percent celého alžírskeho exportu. A aj vzhľadom k tomu, že Sonatrach priamo či nepriamo zamestnáva státisíce Alžírčanov, finančná kríza, do ktorej sa firma dostala, znamená veľké riziko pre krehkú sociálnu rovnováhu v krajine.
Práve monopol Sonatrachu spolu s prísnymi reguláciami spôsobil, že Alžírsku sa vyhýbajú veľkí zahraniční investori zo sektora energetiky. Hoci v takmer 45-miliónovej krajine pôsobí niekoľko európskych firiem, pochádzajú väčšinou z Francúzska, ktoré si tu zachovalo dávne kontakty ešte z čias svojej koloniálnej nadvlády. Keď sa k tomu priráta málo rozvinutý bankový systém, ako aj pretrvávajúce nedostatky v oblasti bezpečnosti a hrozby predovšetkým zo strany islamistov, malý záujem Američanov či firiem z ďalších západných krajín je pochopiteľný. Výsledkom takéhoto vývoja je stúpanie nezamestnanosti aj raketový nárast verejného dlhu. Ten sa z ôsmich percent hrubého domáceho produktu pred piatimi rokmi vyšvihol na aktuálnych 50 percent.