Koronakríza chudobným ľuďom ubrala z ich majetku. Naopak, tým najbohatším ho ešte nafúkla. Prečo je to tak?
Je to hneď z viacerých dôvodov. Prvým je ten, že kríza najviac zasiahla pracovné miesta v priemysle, ktoré si vyžadujú nízku kvalifikáciu. Samozrejme, tieto pozície sú horšie platené, čo v praxi znamená, že ich obsadzujú chudobnejší ľudia. Problémy takisto zasahujú sektor služieb, kde sú zase častejšie než muži zamestnávané ženy, ktoré taktiež priemerne poberajú nižšie mzdy. Kríza teda ešte viac vyhrocuje už existujúce rozdiely v odmeňovaní.
O prácu tak prichádzajú najmä chudobnejší ľudia...
Presne tak. V dôsledku krízy sa totiž rušia predovšetkým horšie platené miesta žien alebo ľudí s nižšou kvalifikáciou. Na druhej strane centrálne banky masívne stimulujú a nafukujú ekonomiku menovou expanziou, ktorá je skutočne extrémna. Zabraňujú tým prepadu cien aktív, ku ktorým nemá prístup každý. Investujú do nich predovšetkým ľudia, ktorí už majú nahromadené nejaké úspory na svojich vkladoch. V rámci diverzifikácie sa potom rozhodnú vziať si napríklad hypotéku a kúpiť nehnuteľnosť alebo investovať do akcií. No a to sú skôr bohatší ľudia, nie tí chudobnejší. Takže aj z tohto hľadiska sa nožnice nerovnosti celosvetovo roztvárajú.
Bohatým sa zvyšuje majetok uložený v akciách, čo je prípad Elona Muska a jeho Tesly. Ako je vôbec možné, že v kríze sa akcie zhodnocujú? Nemalo by to byť práve naopak?
Za starých časov by to tak naozaj bolo. Už počas minulej krízy v roku 2008 však centrálne banky nabehli na politiku takzvaného kvantitatívneho uvoľňovania, ktorá bola dovtedy bezprecedentná. Ide o masívne poskytovanie likvidity finančnému systému, ktoré sa niekedy označuje aj ako tlačenie peňazí vo veľkom. Vedie to k tomu, že nedochádza k prepadu cien aktív, teda akcií, nehnuteľností a ďalších podobných nástrojov. Centrálna banka ich vždy dofúkne, keď hrozí ich prepad. Prirodzene, má to svoju cenu.
Aká je to cena?
Je ňou povedzme to, že vklady na bežných sporiacich účtoch sú úročené prakticky nulovo. Ani toto tu predtým nebolo. Kedysi boli vklady úročené tak, že bohatší ľudia v podstate mohli z tohto úroku žiť. Toto dnes nie je možné. Takisto táto politika centrálnych bánk vedie k roztváraniu nožníc, pretože ňou nafukujú ceny nehnuteľností, ktoré vlastnia bohatí ľudia. Tým sa zároveň zvyšujú ceny nájmov. Chudobnejší ľudia potom platia vyššie nájmy a majú aj nulovo úročené vklady na svojich bankových účtoch, čím opäť dochádza k zvyšovaniu majetkovej nerovnosti.
Môže tento trend prekaziť nástup nových nebezpečnejších mutácií koronavírusu?
Môže. Asi najväčšie riziko je práve to, že by sa skutočne objavili nové mutácie. Prípadne by sa po nejakom čase ukázalo napríklad to, že niektorá z vakcín, či, nedajbože, všetky, majú nejaké nežiaduce vedľajšie účinky a neboli by tak použiteľné v boji proti pandémii. Je tiež možné, že ľudia budú očkovaní príliš pomaly. Európskej únii teraz vlastne hrozí, že kým si podstatná časť populácie vybuduje to, čo sa označuje za kolektívnu imunitu, postupne o ňu prídu ľudia očkovaní v úvodnej fáze. Takže existujú tu určité riziká, ktoré však v tejto chvíli nie sú hlavným scenárom.
Aký je dnes teda scenár z hľadiska vývoja akcií?
Hlavný scenár, na ktorý teraz stávkujú investori po celom svete, je ten, že sa naozaj podarí uskutočniť vakcináciu podstatnej časti populácie a najneskôr od druhej polovice tohto roka nastane citeľné zotavovanie globálnej a nakoniec aj európskej ekonomiky. Treba však povedať, že európska ekonomika skutočne začína zaostávať ako za Áziou, tak aj za Amerikou. A je to problém aj z hľadiska finančných trhov, pretože investori teraz presúvajú svoj kapitál do Spojených štátov.
Čo môže byť dôsledkom tohto vývoja?
Vedie to okrem iného k tomu, že v Európe hrozí nárast úrokových sadzieb na vládnych dlhopisoch. Vládam by sa začali predražovať dlhy a Európska centrálna banka by opäť musela nejakým spôsobom zasiahnuť, aby tieto úroky stlačila nadol. V Európe totiž začína byť čoraz reálnejší scenár stagflácie, teda výraznejšej inflácie bez zodpovedajúceho ekonomického rastu.