Životné minimum je dnes spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov človeka, pod ktorou nastáva stav jeho hmotnej núdze. Samotné životné minimum nie je dávka, ale je hranicou, na základe ktorej sa posudzuje nárok na niektoré dávky. Zároveň viacero dávok sociálneho systému je naviazaných na jeho hodnotu. Čim je jeho úroveň nižšia, tým menej ľudí splní nárok na sociálnu pomoc zo strany štátu.
Jeho základná výška je 218 eur mesačne pri dospelom človeku, 152 eur pri ďalšej spoločne posudzovanej osobe a 99 eur, ak ide o dieťa.
Rada pre rozpočtovú zodpovednosť tento mesiac prišla so správou, v ktorej hovorí, že životné minimum je dnes len technický parameter v systéme a už nefunguje tak, ako má. Podľa analýzy nespĺňa svoj základný cieľ a potreby domácnosti. Od roku 1998 nebolo prehodnotené, iba pravidelne valorizované. Čo by sa s životným minimom malo diať ďalej?
Dôstojný život
„V Správe o vývoji sociálneho systému konštatujeme, že je potrebné, aby bola úroveň životného minima a jeho funkcia v systéme prehodnotená,“ hovorí analytička RRZ Zuzana Múčka.
Nastavenie výšky životného minima je komplexný problém, analytici však poukázali na niekoľko bodov, ktorým je potrebné sa venovať.
V prvom rade treba definovať, aké má byť postavenie životného minima v systéme. V súčasnosti sa používa ako parameter nielen v sociálnom systéme v súvislosti s dávkami na podporu rodiny, dávkami sociálnej pomoci či v minimálnom dôchodku, ale aj v daňovom.
Ak by v tomto momente bolo životné minimum významne zvýšené, zároveň by to viedlo k výpadku príjmov daní z práce, keďže výška nezdaniteľnej časti základu dane je naviazaná taktiež na životné minimum. Riešením by bolo aj odpojenie životného minima od daňového systému.
Ako najlepšie „nastaviť“ výšku životného minima, aby jej vyplácanie malo zmysel a naozaj pomáhalo tam, kde treba?
„Potrebné by bolo opätovne sa pozrieť na výdavky nízkopríjmových domácností, najlepšie podľa zisťovania štatistiky rodinných účtov, a zohľadniť aj očakávania spoločnosti, čo považujeme za primeranú a z hľadiska dôstojného života potrebnú úroveň výdavkov,“ hovorí Múčka.
Ak by sa vyriešili predchádzajúce dva body, napomôcť by malo aj prehodnotenie časového horizontu valorizácie dávok podľa životného minima.
„Pri aktuálnom spôsobe valorizácie zvýšenie dávok nepokryje celú infláciu a navyše sú dávky zvýšené aj s časovým oneskorením,“ dodáva analytička RRZ.
Prehodnotiť výšku životného minima je veľmi komplexná úloha.
„Jedna vec je prepočítať životné minimum a aktualizovať ho na reálne ceny a súčasný spotrebný kôš. To je určite potrebné a dáva to zmysel, súčasné dávky v hmotnej núdzi sú neprimerane nízke,“ hovorí odborník na sociálny systém Radovan Ďurana z INESS. Zmena inštitútu životného minima ako takého je podľa neho štrukturálna zásadná zmena.