Šéf Európskej federácie novinárov pre HN: Útoky na žurnalistov živia aj politici

Koncom minulého roka ste v rámci novinárskej delegácie navštívili Slovensko. Čo bolo hlavným dôvodom vašej cesty do Bratislavy?
Cieľom tejto návštevy bolo informovať sa o pokroku vo vyšetrovaní vraždy Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Okrem iných sme sa stretli aj so zástupcami ministerstva spravodlivosti a policajnými predstaviteľmi. Z týchto stretnutí sme nadobudli dobrý pocit. Zdá sa, že prípadu Kuciakovej vraždy venujú naozaj maximálnu pozornosť. Pozitívne sme na to nereagovali iba my, ale aj zástupcovia ďalších organizácií, ktorí sa na tejto misii zúčastnili – Európskej federácie novinárov, Medzinárodného tlačového inštitútu či Reportérov bez hraníc.

Presvedčila vás návšteva, že sa vyšetrovanie uberá správnym smerom?
Áno, viem, že slovenské úrady na vyriešenie prípadu vynakladajú všetku nevyhnutnú energiu a zdroje. Platí to najmä vtedy, ak porovnáme situáciu u vás s Maltou, kde nevidíme žiadnu politickú vôľu vyšetriť vraždu novinárky Daphne Caruanovej Galiziovej. Myslím si, že na Slovensku to je skutočne inak. Rovnaký názor na to vyslovil aj Peter Bárdy, šéfredaktor serveru aktuality.sk, kde zavraždený Ján Kuciak pracoval. S Bárdym sme sa stretli v newsroome a prejavil skôr pozitívne stanovisko, čo sa týka výsledkov vyšetrovania.

To sa stalo v decembri. Máte informácie o ďalšom vývoji?
Samozrejme, presný stav vyšetrovania nepoznám. Povedali nám, že k výrazným pokrokom vo vyšetrovaní dôjde ešte pred koncom roka. Teraz sme na začiatku jari a okrem pár drobných posunov sa nič mimoriadne nestalo, alebo nás o tom aspoň neinformovali. Pre súčasný stav nemám racionálne vysvetlenie, možno stále hľadajú indície a dôkazy. Očakával som naozaj viac. Ak mám byť úprimný, robí nám to veľké starosti.

V marci obvinili z objednávky Kuciakovej vraždy podnikateľa Mariana Kočnera. Napriek tomu sa vyšetruje spojitosť ďalších vplyvných ľudí s týmto prípadom. Veríte, že raz sa všetci, ktorí sú do tohto prípadu akokoľvek zapletení, postavia pred súd a budú potrestaní?
Mali by byť postavení pred spravodlivosť. Rozhodne musia byť potrestaní, pretože v opačnom prípade nastane situácia, keď si ľudia nebudú rovní pred zákonom. A to bude vážny problém. Ak totiž necháte vývoj dospieť až do štádia nerovnosti pred zákonom, vyústi to do čoraz väčšieho počtu vrážd a násilia voči novinárom.

Prečo by to tak malo byť?
Pretože ľudia, ktorí sú za tieto útoky zodpovední, sa budú cítiť nedotknuteľní. Malo by to byť práve naopak. Páchatelia útokov na novinárov by mali pociťovať strach z toho, že budú obžalovaní a potrestaní. V prevažnej väčšine prípadov, v deviatich z desiatich vrážd novinárov, sa pritom nikdy nedočkáme pozitívneho výsledku vyšetrovania. Nepodarí sa potrestať objednávateľov týchto zločinov. A práve to je hlavný dôvod, prečo je tak veľa novinárov zabitých. Nielen v Ázii, Afrike alebo Južnej Amerike, ale aj v Európskej únii. Naozaj nás veľmi znepokojuje takýto nárast násilia, ktorého terčom sú novinári.

Myslíte si, že za tým stojí pocit beztrestnosti páchateľov?
Presne tak. Sme presvedčení, že hlavným vysvetlením narastajúceho násilia je práve fakt, že dochádza k nerovnosti pred zákonom zo strany tých, ktorí stoja za týmito kriminálnymi činmi. Preto zas a znova vyzývame slovenské úrady, aby urobili všetko pre odhalenie a zadržanie nielen vykonávateľov tejto dvojnásobnej vraždy, ale aj objednávateľov a tých, ktorí sa na nej akýmkoľvek spôsobom podieľali.

Európsky parlament vyjadril minulý týždeň vážne obavy nad stavom boja proti korupcii a nezávislosťou súdnictva na Slovensku a na Malte. Dajú sa tieto dve krajiny vôbec porovnať?
Na Malte síce už v decembri 2017, teda dva mesiace po smrti Daphne Caruanovej Galiziovej, zatkli jej vrahov. Ani vyše 530 dní po tejto októbrovej vražde však nie je nič známe o tých, ktorí si ju objednali. Dodnes nikto nevie, kto stojí za smrťou maltskej novinárky, kto je skutočným autorom tohto zločinu. Áno, vrahovia, presnejšie tí, čo vložili bombu do jej auta a neskôr ju aktivovali, sú síce vo väzení. V poriadku. Títo ľudia z mafie sú však kriminálnici na najnižších poschodiach zločineckej hierarchie. A oni rozhodne nie sú tými, kto si vraždu objednal.

Na Slovensku už predsa aspoň tušíme, kto si vraždu objednal...
Áno, ale ani na Slovensku nie je zatiaľ situácia vyriešená. Stále nevieme, kto všetko o vražde vedel a prípadne je do nej akýmkoľvek spôsobom zapojený. Preto opäť vyzývam úrady, aby s tým niečo urobili. Viem, že pre vyriešenie prípadu už spravili veľa a vkladajú do toho veľa úsilia, ale mali by robiť ešte viac. Pretože nie je normálne, že s novými metódami vyšetrovania a technológiami nedokážete za viac ako rok od skutku vyriešiť do konca prípad, ktorý spáchali hoci aj profesionáli zabijaci. Mali by ste niečo nájsť. Nie je možné zostať v situácii úplnej beztrestnosti.

Je podľa vás náhoda, že vraždy novinárov predvlani na Malte a minulý rok na Slovensku sa odohrali v takom krátkom časovom odstupe? Alebo je to výsledok diania v spoločnosti, ktoré môže byť poháňané rastúcim úspechom populistov v európskej politike?
Ja naozaj neviem, či to má nejakú konkrétnu spojitosť. Ale istým spôsobom to spolu bezpochyby súvisí. Pretože ak na novinárov neustále útočíte, obviňujete ich, že produkujú fake news a majú v spoločnosti privilégiá, ktoré bežní ľudia nemajú, tak to nejaké následky bude mať. Niektorí politici to skutočne robia.

Týka sa to aj Európskej únie?
Áno, takíto politici sú aj v Európe, nielen mimo nej. Ja síce často pripomínam takéto správanie obzvlášť zo strany amerického prezidenta Donalda Trumpa, ale rovnaké veci často robia aj mnohí európski lídri. Rozširujú ten istý naratív o novinároch, ktorý podporuje násilie voči nim zo strany občianskej spoločnosti, teda medzi bežnými občanmi. Môžeme to vidieť na príklade hnutia žltých viest vo Francúzsku. Niektorí protestujúci počas demonštrácií útočia na novinárov. A to iba pre to, že sú novinári. Je im úplne jedno, aké médiá zastupujete.

Dnes máme predsa rôzne médiá, mienkotvorné, menej seriózne, ale aj tie, ktoré úplne cielene rozširujú dezinformácie. Prečo ľudia nechcú či nedokážu medzi nimi rozlišovať?
Pretože ste pre nich jednoducho zástupcami záujmov politických vodcov. Vidia vo vás priateľov lídrov, tých, ktorí ochraňujú ľudí pri moci. Samozrejme, v skutočnosti to vôbec nie je pravda. Práve naopak. My by sme mali byť a vo väčšine prípadov naozaj aj sme strážcovia transparentnosti. Sme tí, ktorí nútia k zodpovednosti ľudí pri moci. Ale mnohí občania sú presvedčení, že to nerobíme.

Môžu to novinári nejako zmeniť?
Áno. Trvám však na tom, že ako novinári sme zodpovední za to, aby sme robili svoju prácu ešte dôraznejšie než kedykoľvek predtým. Musíme ľuďom ukázať, že pracujeme vo verejnom záujme. Presvedčiť ich, že sme na strane ľudí, nie na strane moci. A keď hovorím o moci, nemám tým na mysli len vládu. Opozícia je takisto súčasťou moci, aj odborové zväzy. My sme tí, ktorí by mali nútiť skladať účty všetkých pri moci. Je to naša zodpovednosť. Možno práve toto zmení postoj občianskej spoločnosti vo vzťahu k novinárom a bude mať dosah na ukončenie narastajúceho násilia, ktorému momentálne čelíme.

Myslíte si, že verbálne útoky politických lídrov môžu skutočne niekoho vyprovokovať k násiliu voči novinárom?
Prirodzene, ja priamo nespájam vraždy či iné zločiny voči novinárom s vyjadreniami politikov. Nemôžem povedať, že Ján alebo Daphne boli zabití kvôli politikom. Nie som si tým istý. Spájam však očividný trend narastajúceho násilia voči novinárom s takýmto politickým naratívom. To je absolútne neoddiskutovateľné. Faktom totiž je, že mnohí súčasní politici nepomáhajú upokojeniu situácie.

Čo podľa vás robia politickí lídri zle?
Vytvárajú stav, v ktorom zlyhávajú základné hodnoty spoločnosti. Práve toto by mohlo viesť k určitému fyzickému násiliu. A to nehovorím len o vraždách. My situáciu pozorne sledujeme a informujeme o prípadoch porušovania slobody médií v Európe. Máme platformu, ktorú v roku 2015 zriadila Rada Európy. V rámci tohto monitoringu zaznamenávame obrovský nárast počtu prípadov násilia voči novinárom. Nielen online zastrašovanie a šikanu, ale aj fyzické násilie. A to je veľmi znepokojujúce, pretože v Európe to je niečo nové.

Na Slovensku sa rieši nový tlačový zákon, problémy majú aj médiá v Poľsku či Maďarsku. Je podľa vás sloboda slova v krajinách Vyšehradskej štvorky ohrozená?
Sloboda slova sa obmedzuje všade. Nielen v Poľsku, Maďarsku či iných krajinách regiónu strednej a východnej Európy. Tento trend vidieť aj vo Francúzsku, v Británii alebo Španielsku. Keď sa zameriate na údaje spomínanej platformy Rady Európy zameranej na ochranu novinárov, alebo hoci na každoročné štatistiky, ktoré pripravujú Spojené štáty, uvidíte, že to je problém v celej Európe.

Predsa len, dosiaľ boli v týchto čiernych štatistikách lídrami krajiny mimo Európskej únie...
Prirodzene, úroveň či intenzita útokov vyvoláva väčšie a vážnejšie obavy v Rusku, Azerbajdžane alebo Turecku. Keď sa pozriete na čísla, práve tieto krajiny sú skutočne na čele negatívnych rebríčkov. Teraz sa však situácia zhoršuje aj v niektorých krajinách Únie.

Môžete byť konkrétnejší?
Vidíme to napríklad v Taliansku, kde sa stav zhoršil v súvislosti so zmenou tamojšej vlády. Práve situácia v Taliansku bola jedným z výstupov vlaňajšej správy platformy zriadenej Radou Európy. V Taliansku skutočne registrujeme obrovský nárast množstva poplachov, ktoré prišli až po vytvorení a vymenovaní novej vlády. Tá je, ako všetci vieme, populistická. Takže áno, som presvedčený, že nepriateľské nálady voči novinárom sú živené niektorými politikmi.

Týka sa to len štátov, ktoré ste spomenuli? Alebo ide o všeobecný trend?
Nie, populizmus nerastie iba v týchto krajinách. Nie je to len prípad maďarského premiéra Viktora Orbána či tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana. Rovnaký trend vidíme po celej Európe a je to veľmi znepokojujúce. Pretože, ako som už naznačil, politici nás vytváraním takejto atmosféry a spoločenskej klímy môžu doviesť až k diktátorským režimom.

Teda k režimom, aké sme zažili v prvej polovici minulého storočia...
Presne tak. V minulosti som poukázal na to, ako Hannah Arendtová a Stefan Zweig analyzovali tento trend a hovorili o ňom už v 30. rokoch minulého storočia v Európe. Momentálne zrejme čelíme rovnakému typu trendov. Prosím teda, aby sme sa nezameriavali len na niektoré krajiny, pretože to nie je o iba Maďarsku. Je to o Európe a európskych hodnotách. Jednoducho o tom, čo by sme mohli a mali ako médiá robiť.

Čo s tým teda môžeme urobiť?
Ako som povedal, treba sa opätovne napojiť na občiansku spoločnosť, pretože práve v nej pretrváva obrovská miera nedôvery. Mnohí ľudia už médiám nedôverujú. My ako novinári preto nesieme zodpovednosť za to, aby sme sa s ľuďmi dokázali opäť spojiť, aby sme boli transparentnejší, dôveryhodnejší a produkovali kvalitnú žurnalistiku. Pretože niektorí z nás naozaj píšu hlúposti. Teraz hovorím predovšetkým o takzvanej žltej tlači, ktorá z môjho pohľadu nie je skutočná novinárčina. Musíme teda v tomto smere zohrávať svoju úlohu, pretože ako novinári sme súčasťou riešenia.

Myslíte si, že Slovensko a ďalšie krajiny Vyšehradskej štvorky majú problém s fake news a ruskou propagandou, alebo je to problém celej Európy?
Ruská propaganda je čistý fakt. Ale nielen pre krajiny vášho regiónu. Dnes už vieme, že ruská propaganda ovplyvnila povedzme katalánske referendum o nezávislosti od Španielska. A to je len jeden príklad. Avšak hlavným problémom je samotná propaganda. Nie to, či za ňou stojí Rusko alebo Čína. Áno, my tu diskutujeme hlavne o Rusku, ale tento problém sa netýka len jeho. Bol som členom expertnej skupiny na vysokej úrovni, ktorá sa koncentruje na boj proti dezinformáciám. Jedno z odporúčaní, ktoré sme v rámci tejto skupiny predložili Európskej komisii, znelo – prosím, nezameriavajte sa iba na propagandu zo zahraničia.

Chcete povedať, že táto hrozba prichádza aj zvnútra?
Áno, musíme čeliť aj tomu, čo nazývame domáca propaganda. Teda propaganda prichádzajúca z našich vlastných krajín. My ako novinári o tejto hrozbe vieme. Ktorýkoľvek človek, ktorý sa dostane k moci, má tendenciu skúšať to. Niektorí to naozaj aj skúšajú. A my by sme ľuďom mali povedať, keď tí pri moci klamú. Takže problémom z môjho pohľadu nie je len ruská propaganda. Samozrejme, aj ona je problém a my by sme mali prijať opatrenia, aby sme jej dokázali účinne čeliť. Domáca propaganda je však tiež veľmi významná a v niektorých kontextoch dokonca ešte dôležitejšia než tá ruská. Pre mnohé vlády je totiž veľmi jednoduché koncentrovať sa na fake news z Číny, Iránu či Ruska. Ale čo domáca propaganda? Čo budeme robiť s ňou?

Čo sa s ňou dá vôbec robiť?
Ako som povedal počas nedávnej konferencie o slobode slova vo Varšave, jedno úplne jednoduché opatrenie, aby sme dokázali bojovať s propagandou, je zvýšiť úroveň transparentnosti tých, ktorí sú pri moci. Ak totiž budú oveľa transparentnejší, než sú v súčasnosti, budeme mať menej dezinformácií. Pretože ak budú maximálne transparentní napríklad v tom, koľko peňazí zarábajú, aké sú ich výdavky alebo či prijímajú dobré alebo zlé rozhodnutia, nebudú môcť klamať. A keď budete ako verejný činiteľ alebo politik transparentný, nájdete zároveň spôsob, ako zvládať boj proti propagande a dezinformáciám.

Existuje v Európe krajina, z ktorej by sme si v tomto smere mohli vziať príklad?
Úprimne povedané, nevidel som žiadnu vládu, ktorá by povedala – fajn, aby sme uspeli v boji proti dezinformáciám, mali by sme prijať sériu opatrení. A jedno z nich by malo byť to, aby sme boli transparentnejší. Žiadna vláda nenavrhla zvýšenie svojej transparentnosti. Je totiž oveľa ľahšie povedať – aha, pozrite sa, je to o Rusoch. Ale nie, nie je to o Rusoch. Tí sú síce súčasťou problému, ale mali by sme sa pozrieť u nás doma na naše vlastné problémy s domácou propagandou. To je taktiež problém a my očakávame od tých, čo sú pri moci, oveľa viac transparentnosti. Aj to je spôsob, ako poraziť dezinformácie.


Kto je Ricardo Gutiérrez Velazquez
Španielsky novinár sa narodil v septembri 1966 v belgickom meste Liége. Od septembra 2013 je generálnym tajomníkom Európskej federácie novinárov, najväčšej žurnalistickej organizácie v Európe, ktorá sídli v belgickom Bruseli a združuje zhruba 320-tisíc novinárov zo 43 krajín. Od marca 1990 do augusta 2013 pôsobil ako redaktor belgického denníka Le Soir. Od septembra 2013 prednáša na Slobodnej univerzite v Bruseli. Od septembra 2016 je členom Výkonného výboru Európskej konfederácie odborových zväzov (ETUC). V decembri minulého roka navštívil v rámci delegácie európskych novinárov Slovensko, kde sa zaujímal o stav vyšetrovania vraždy Jána Kuciaka. Na prelome februára a marca vystúpil ako spíker na konferencii Sloboda slova v poľskej Varšave.