Pandémia zamkla brány základných škôl pre takmer 460-tisíc detí. V zúfalej situácii sa ocitli pedagógovia, možno ešte v zúfalejšej rodičia. Nie však ministerka školstva Martina Lubyová. S bohorovným pokojom vyhlásila, že „máme desiatky až stovky tisíc edukačných materiálov, ktoré je možné použiť v digitálnej forme“ a v duchu hesla Spolu to nedokážeme sa prestala baviť aj so svojimi najbližšími spolupracovníkmi.
Tí jej dokonca napísali otvorený list. Ministerstvo ho označilo za „šírenie poplašnej správy“. Medzitým učitelia vyhľadávali materiály, ktoré by sa dali použiť na dištančné vzdelávanie a rozpaľovali telefónne linky, aby so svojimi kolegami špekulovali, ako ďalej postupovať.
Rezort im len sucho odkázal: „Zabezpečenie spôsobu komunikácie učiteľov so žiakmi je na rozhodnutí riaditeľov škôl. Konkrétne zadania, domáce úlohy a podobne sú v kompetencii učiteľa.“
„Boli sme hodení do vody a museli sme zareagovať. V kríze je dobrý každý komunikačný kanál,“ hovorí riaditeľka cirkevnej základnej školy v Lučenci Terézia Bahledová. Prvé dva týždne každá škola hľadala svoju cestu. „Pátrali sme, kto čo kde uverejnil a snažili sme sa nejako zjednotiť.“
Róbert Chovanculiak z Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz zdôrazňuje, že rezort v prvých týždňoch zlyhal: „Iniciatívu prebrali súkromné a občianske združenia. Neskôr nový minister zriadil web ucimenadialku.sk, ale aj pri jeho tvorbe bola vidieť pomalosť. Neobjavili sa na ňom spočiatku platformy ako Planéta vedomostí či Viki, ktoré stáli milióny eur.“
I tak lučenecká škola patrí medzi tie šťastnejšie, každý pedagóg je vybavený pracovným notebookom, hoci už postarším. Dokonca v nej funguje externý správca počítačovej siete.