Viaceré z nich si v celoštátnych voľbách síce nepripísali svoje úplné víťazstvo, stáť na piedestáli tých najlepších je určite výkričníkom pre Európu. Podobne ako aj rok dozadu stavajú strany svoju agendu na euroskepticizme s antimigračným základom. Pridávajú sa k tomu otázky bezpečnosti posypané frustráciou zo súčasného politického zriadenia. Od druhej svetovej vojny tak teraz zažívajú svoje okamihy slávy. Na rozdiel od fašistických strán v medzivojnovej Európe či menších neonacistických strán povojnovej Európy však nie sú tieto strany antisystémovými hráčmi a nevystupujú proti demokratickému poriadku.
Prvé väčšie získanie sebavedomia pre strany tohto typu prišlo v marci s holandskými parlamentnými voľbami, kedy antiislamská Strana slobody Geerta Wildersa skončila vo voľbách druhá. Máj priniesol francúzske prezidentské voľby a 34 percentný úspech Marine Le Penovej z Národného frontu. V septembri sa dostala do nemeckého Bundestagu prvýkrát od konca druhej svetovej vojny extrémne pravicová strana Alternatíva pre Nemecko. A v susednom Rakúsku získala Strana slobodných v októbri 26 percent.
V Rakúsku sú už teda pri moci Slobodní, prívrženci krajnej pravice a podobná situácia je aj v ďalších európskych krajinách. Ako sú na pomyselnom spektre od fašistov k nacionalistom okrem Slobodných aj Marine Le Penová vo Francúzsku, Tomio Okamura v Česku či aj u nás Marián Kotleba?
