Počas minulého roka sa objavovali chýry o tom, že čečenský vládca trpí nevyliečiteľným ochorením. Údajne závažným ochorením obličiek, pre ktoré musí opakovane podstupovať dialýzu v ústrednej kremeľskej nemocnici. Existujú dôveryhodné indície, ktoré by správy o Kadyrovovej chorobe potvrdili, hoci on sám to popiera?
Áno, Moskvou dosadený satrapa Kadyrov má vážne zdravotné problémy a pravidelne sa chodí liečiť i do krajín Perzského zálivu. Kým jeho fyzické prežitie závisí od nepretržitej starostlivosti lekárov, jeho politické prežitie je plne v rukách vládcu Kremľa Vladimira Putina. Ten z Ramzana Kadyrova, po zavraždení jeho otca Achmata ruskou štátnou bezpečnosťou, urobil svojho lojálneho sluhu v Groznom.
V Čečensku vládne tvrdou rukou fakticky už od smrti svojho otca v roku 2004. Ako sa vyvíja jeho režim v posledných rokoch? Má tendenciu svoje násilné metódy zmierňovať či skôr priostrovať?
Vláda Ramzana Kadyrova sa vždy držala a stále drží, tak ako aj režim v Moskve, na kombinácii brutálnych represií s kupovaním si priazne a korumpovaním časti poddaných. Jediným náboženstvom Kadyrova sú moc a peniaze, ale on sa snaží sám seba vykresľovať ako veriaceho mohamedána a „ochrancu“ všetkých moslimov v Rusku. Tých je dnes v Rusku okolo 20 až 25 miliónov, teda zhruba 15-krát viac, ako je počet obyvateľov Čečenska. Krutý útlak tak dolaďuje snahou o vytvorenie imidžu náboženského vodcu.
Ako vnímajú režim v Groznom samotní Čečenci, či už tí žijúci doma, alebo v exile? Zachytil som vyjadrenia niektorých z nich, ktorí ho oceňovali za stavbu ciest či nemocníc.
V podmienkach totalitných režimov neexistujú žiadne spoľahlivé prieskumy verejnej mienky, ktoré by nám dovoľovali objektívne hovoriť o tom, aké názory prevládajú medzi ľuďmi. Predstavte si, že k vám v komunistickom Československu alebo hitlerovskom Nemecku prídu alebo vám zatelefonujú neznámi ľudia a pýtajú sa, čo si myslíte o politike súdruha Husáka alebo vodcu Hitlera – všetci opytovaní presne vedia, čo majú hovoriť, aby neohrozili kariéru a v horšom prípade životy seba a svojich príbuzných. To isté dnes platí o akomkoľvek prieskume verejnej mienky v Rusku, a v Kadyrovom brutálne kontrolovanom Čečensku ešte viac. Aj mnohí Čečenci žijúci v exile majú doma príbuzných. Aby ich neohrozili, buď sa verejným prejavom svojich názorov úplne vyhýbajú, alebo sa vyjadrujú veľmi opatrne. Povedzme pochvália, že sa postavila nejaká cesta alebo mešita. Presne tak isto sa správali aj Slováci v čase normalizácie po ruskej okupácii Československa – hovorili aj robili presne to, čo mali.
Aké je vnímanie Kadyrova a jeho režimu v rámci Ruska? Ako sa bežní Rusi či príslušníci elity pozerajú na to, že Kadyrovovi je dovolené porušovať aj ruské federálne zákony, otvorene používať surové násilie či operovať s islamskou kartou?
Väčšina Rusov Čečenov hlboko nenávidí, a platí to rovnako o bežných Rusoch, ako aj o takzvaných elitách, osobitne armádnych. Rusi sú vo všeobecnosti šovinisti, ich hlboký komplex menejcennosti voči západným národom sa prejavuje ako nadradenosť k tým národom, ktoré dobyli. Čečenci však majú aj v rámci ruského šovinizmu výnimočné postavenie. Svojou láskou k slobode, hrdosťou a ľudskou dôstojnosťou sú totiž úplnou antitézou nevoľníckej, otrockej mentality Rusov. Je to hlboká nenávisť „burlakov na Volge“ voči slobodným horalom.
Odkedy je vlastne severokaukazský región pod kontrolou Moskvy?
Severný Kaukaz a s ním aj Čečensko dobyli Rusi až v kaukazskej vojne (1817 – 1864). Počas tejto nekonečne dlhej vojny Rusi svojou obrovskou početnou prevahou niektoré horské národy úplne vyvraždili, iné deportovali do vyhnanstva, Čečenci však túto vojnu prežili a zachovali si aj svoj unikátny jazyk, identitu a hrdosť. Prečo ich Rusi dodnes nenávidia, ilustrujú pamäti ruského generála Jermolova, ktorý velil ruskej armáde v prvých rokoch kaukazskej vojny. Dovoľte mi ich zacitovať: „Čečenci spôsobujú nepokoje na celom Kaukaze. Prekliaty kmeň! Ich populácia nie je veľmi početná, ale v posledných rokoch sa mimoriadne rozmnožili. Dokonca aj naši vojaci utekajú presne do Čečenska. Priťahuje ich tam dokonalá rovnosť a rovnostárstvo Čečencov, ktorí medzi sebou neuznávajú žiadnu autoritu. Títo banditi vítajú našich vojakov s otvorenou náručou! Predložil som týmto podvodníkom ultimátum: vydajte nám vojakov na úteku, inak bude odveta strašná. Nie, ani jeden vojak nebol vydaný! Bolo potrebné zničiť ich dediny. Nebudem mať pokoj, kým neuvidím na vlastné oči kostru posledného Čečenca.“
Prenášajú sa tieto historické averzie aj do súčasnosti?
Áno, ale dnešná generácia Rusov a ruských generálov nevie Čečenom odpustiť ani porážku v prvej rusko-čečenskej vojne (1994 – 1996), privilegované postavenie Kadyrova medzi posluhovačmi Kremľa, ani to, že sa jeho zabijakov po celom Rusku boja. Je celkom možné, že táto ruská frustrácia a strach povedie po Putinovej smrti alebo jeho odstavení k ďalšiemu vojenskému vpádu Rusov do Čečenska.
Aké je postavenie čečenského prezidenta v rámci mocenského systému Ruska? Je stále rovnako pevné vďaka nadštandardným vzťahom s Putinom?
Veľa hovoríme o Kadyrovovi, ktorý nie je reprezentantom slobodných Čečencov, ale posluhovačom Moskvy. Jeho postavenie medzi nimi je však skutočne úplne výnimočné. Bola to práve druhá čečenská vojna (1999 – 2000), ktorá priviedla Putina z postu šéfa bývalého KGB cez pozíciu ruského premiéra až na trón doživotného vládcu. „Víťazstvo“ vo vojne proti Čečenom mohol Putin udržať len kombináciou brutálneho násilia a skorumpovania časti čečenských vodcov – najprv Kadyrova staršieho, a keď ten nespolupracoval dostatočne hladko, tak bol zavraždený a na miesto neho dosadili jeho po bohatstve a moci túžiaceho syna.
Putin si s Kadyrovom vytvoril blahosklonný vzťah ako k synovi – darebákovi. Zaplavuje ho peniazmi – zo všetkých častí Ruska ich Čečensko dostáva na osobu zďaleka najviac – umožňuje mu robiť, čo len chce, zbíjať a páchať zločiny po celom Rusku aj v zahraničí, verejne mlátiť a ponižovať i etnických Rusov. Kadyrov mu za to platí absolútnou lojalitou a jeho súkromné ozbrojené zložky sú nepretržite prítomné v Moskve ako Putinova osobná, absolútne lojálna garda. Žiadny iný ruský gubernátor alebo generál nemá ani zďaleka porovnateľné postavenie. To však, samozrejme, vyvoláva obrovskú žiarlivosť zo strany iných ozbrojených zložiek vrátane FSB a armádnych zložiek. Preto som spomínal možnosť ďalšej vojny proti Čečenom po Putinovej smrti.
Ako ovplyvnila Kadyrovovo postavenie vojna na Ukrajine, respektíve nasadenie jeho bojovníkov na ukrajinských frontoch?
Žiadni „kadyrovovci“ na Ukrajine už dávno nebojujú, to je len populárny mýtus, živený Kadyrovovou propagandou. Kadyrovovci napochodovali na Ukrajinu vo veľkom štýle vo februári 2022 ako súčasť víťaznej armády, ktorá mala – podľa predstáv Moskvy aj mnohých západných „analytikov“ a médií – dobyť Kyjev za tri dni. Ich úlohou bolo šíriť na dobytom území teror a zabezpečiť tak demoralizáciu Ukrajincov. Hneď na jar 2022 ale utrpeli kadyrovovci na Ukrajine značné straty a keď pochopili, že na Ukrajine nebudú iba terorizovať bezbranné ženy a deti, rýchlo stiahli chvosty a odvtedy ich priamo na frontoch prakticky nevidno. Pôsobenie kadyrovovcov za chrbtom bojujúcej armády ďalej prehlbuje ruskú nenávisť k Čečencom a súčasne je zdrojom výsmechu – nazývajú ich tiktokové vojská bojujúce len na sociálnych sieťach. Kadyrovovci sa preslávili aj počas Prigožinovho pochodu na Moskvu v júni 2023. Vydali sa vraj z Čečenska na pomoc Putinovi, ale „uviazli v dopravných zápchach“.
Aký je teda podiel Čečencov v rámci jednotiek Ruska nasadených na ukrajinských frontoch?
Vojna na Ukrajine je veľkým cintorínom mnohých zotročených národov Ruska, hynie v nej neproporčne veľa Baškircov, Tuvancov, Buriatov, Tatárov, Dagestancov a mnohých iných. Putin vo veľkom posiela do ukrajinského mlynčeka na mäso mužov podrobených národov a nepriamo tak etnicky čistí ich územia, ale nie kadyrovovcov. Tí majú funkciu Putinových pretoriánov a na vojne slúžia nanajvýš ako „zagraditeľnye otriady“, teda jednotky operujúce dostatočne ďaleko za frontom zabíjajúce a mučiace vlastných ustupujúcich vojakov a dezertérov. Len kvôli PR občas zájdu bližšie k frontu a zahrajú tam scénku akoby z boja alebo z akoby nimi dobytého územia. Aby neriskovali životy vlastných ľudí, kadyrovovci verbujú žoldnierov z rôznych oblastí celého Ruska, ktorých životy nemajú pre Kremeľ žiadnu cenu. Tí sú potom navonok vydávaní za Čečencov, ktorými sú tam v skutočnosti len vyšší velitelia.
Aká je životná úroveň v Čečensku v porovnaní s okolitými regiónmi? Majú sa tam ľudia vďaka masívnemu peňazovodu z Moskvy lepšie? Podľa Kadyrovových vyjadrení z roku 2022 dostáva Čečensko z ruského rozpočtu ročne zhruba 300 miliárd rubľov (vyše 3,2 miliardy eur).
Veľká väčšina Ruska žije v biede, výnimkou sú rovnako dnes ako za čias komunizmu výkladné skrine režimu Moskva a Petrohrad. Pre predstavu, zo 140 miliónov obyvateľov Ruska je 41 miliónov dôchodcov a ich priemerná penzia je v prepočte 200 eur. Plat učiteliek v regiónoch dosahuje zhruba 250 – 300 eur. Medzi ekonomicky najdepresívnejšie patria oblasti obývané etnickými menšinami, ktoré tvoria okolo 30 percent obyvateľov Ruska. To je aj jeden z dôvodov, prečo na frontoch na Ukrajine zomiera tak neproporčne veľa príslušníkov neruských národov – platy ponúkané Moskvou sú také, o akých sa im doma nemôže ani snívať.
V tomto marazme je na tom Čečensko vzhľadom na najvyššie dotácie na obyvateľa v celom Rusku o niečo lepšie. Ale platí, že tak ako všade v Rusku sa väčšina peňazí rozkradne v rodine Kadyrova a v jej bezprostrednom okolí, a zvyšok sa rozdáva lojálnej časti obyvateľstva. Nelojálni trú biedu. Výsledok je, že skoro 60 percent Čečencov zarába menej ako 300 eur mesačne.
Prevažná väčšina čečenského obyvateľstva sa hlási k sunnitskému islamu. Akú úlohu zohráva náboženstvo v ich každodennom živote?
Islam hrá v Čečensku aj širšie na severnom Kaukaze podobnú úlohu, akú hral napríklad dlhodobo katolicizmus v Poľsku zoči-voči Rusku, či už pravoslávnemu cárskemu, alebo ateistickému boľševickému. Je to morálku posilňujúce spojenectvo s nadprirodzeným svetom proti smrteľnej hrozbe, ktorú Rusko predstavovalo a predstavuje tak pre Poliakov, ako pre národy severného Kaukazu. Mnoho Čečencov, ktorých poznám, sú hlboko veriaci ľudia – rovnako ako mnoho Poliakov a aj niektorí Slováci. Ale tak ako len menšina slovenských katolíkov sú duchovní potomkovia stredovekej inkvizície, aj menšina veriacich Čečenov sú „militantní islamisti".
Práve touto nálepkou označuje Kremeľ akýkoľvek odpor proti ruským záujmom na Kaukaze. Nie je sadistický sultán Ramzan predsa len akousi hrádzou proti tomu, aby región zaplavili stúpenci ozbrojeného džihádu?
Takzvaná hrozba militantného islamu je na severnom Kaukaze produktom dvoch síl. Jednou sú ruské dezinformačné operácie cielené na domáce ruské aj západné spoločnosti: ich cieľom je očierniť celý národ a pestovať na Západe vieru, že ak sa Rusko rozpadne, ovládnu jeho územie ešte krvavejší barbari, ako sú Rusi. Mnohí na Západe tejto psychologickej operácii naleteli. Je to stále ten istý model: v dnešnej ruskej propagande sú napríklad všetci Ukrajinci fašisti, hoci fašistické a fašizoidné strany nemajú ani žiadne zastúpenie v tamojšom parlamente.
Druhý – a reálny – zdroj militantného islamu na Kaukaze, ale aj inde na svete, sú peniaze od islamistov z Perzského zálivu. Tí v 90. rokoch doviezli z Afganistanu do Čečenska islamských radikálov, ktorí sa síce v nábožensky tolerantnom Čečensku a na severnom Kaukaze neujali, ale ich prítomnosť dobre poslúžila na šírenie naratívov Moskvy.
Bez ohľadu na to, kedy a ako Kadyrov umrie, dokázal by si jeho klan udržať moc? Mohla by jeho smrť znamenať koniec čečenskej „stability“ a prudké zhoršenie bezpečnostnej situácie na severnom Kaukaze?
Moc klanu Kadyrovovcov absolútne závisí od Kremľa – hneď ako dôjde k zmene v Kremli, Kadyrov a jeho klan si nedokážu udržať moc, ktorá stojí len na terore a peniazoch tečúcich z Moskvy. Najpravdepodobnejšie je, že sa rozsype tak rýchlo, ako sa pred pár mesiacmi rozsypala moc klanu Asadovcov v Sýrii, len Kadyrovovci s nakradnutými majetkami nebudú utekať do Moskvy, ale pravdepodobne do Emirátov. Najväčším rizikom pre stabilitu a bezpečnosť v Čečensku a na celom severnom Kaukaze bude ďalší ruský vpád – ale k nemu dôjde, len ak budú mať Rusi po porážke na Ukrajine ešte dostatok vojenských síl.
Aké aktivity vyvíja čečenská exilová vláda, o čo sa usiluje?
Čečensko bolo v 90. rokoch nezávislá republika s demokraticky zvolenými prezidentmi, parlamentom a vládou. Väčšinu z nich – počnúc prvým slobodne zvoleným prezidentom Džocharom Dudajevom až po už zmieneného kolaboranta Achmata Kadyrova - Rusi zavraždili. Ale časť demokraticky zvolených čečenských lídrov žije v zahraničí, kde sformovali exilovú vládu. Tá bojuje za presadenie uznania nezávislej Čečenskej republiky Ičkérie inými štátmi, buduje ozbrojené sily aj administratívne kapacity na obnovenie štátnej moci po porážke Moskvy. Ozbrojené sily slobodného Čečenska zvádzajú boj proti Rusom aj na Ukrajine, už od ruského vpádu na Donbas v roku 2014 a ešte intenzívnejšie od invázie v roku 2022. Mnohí Čečenci bojujú v čečenských bataliónoch Šejka Mansúra a Džochara Dudajeva, iní napríklad ako súčasť špeciálnych síl v iných jednotkách. Umierali prakticky na všetkých ukrajinských frontoch od bitiek o Kyjev a Charkov, cez Mariupol a Bachmut až po súčasné boje v Belgorodskej a Kurskej oblasti Ruska.
Myslíte si, že tieto nádeje Čečencov majú šance na úspech?
Čečenci sú bežci na dlhé trate. Ich sen o slobode a nezávislosti prežil genocídy kaukazskej vojny, deportácie celého národa do mrazivých stepí Kazachstanu vo februári 1944, dve rusko-čečenské vojny nedávnej minulosti aj súčasnú diktatúru satrapu dosadeného Moskvou. Dočkajú sa aj medzinárodného uznania a dúfajme, že nie až v ďalekej budúcnosti. To podľa mňa príde, keď Európa pochopí, že jediný efektívny spôsob, ako obnoviť mier, je plná vojenská porážka Ruska a jeho rozpad na desiatky nových štátov. Tak ako to bolo po porážke Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a čiastočne aj Ruska po prvej svetovej vojne. Európa na to má všetky vojenské, technologické a ekonomické možnosti aj bez USA. Čo jej zatiaľ chýba, sú lídri, akými v minulosti boli Winston Churchil, Charles de Gaulle, Ronald Raegan či Margaret Thatcherová.
Kto je Juraj Mesík
V súčasnosti pôsobí ako nezávislý analytik globálnych trendov. V minulosti pracoval ako špecialista Svetovej banky, stál na čele nadácie Ekopolis a prednášal aj na Palackého univerzite v Olomouci či Univerzite Komenského v Bratislave. Problematike Čečenska sa venuje dlhodobo, pôsobí i ako honorárny konzul exilovej vlády Čečenskej republiky – Ičkérie v SR.