Holandsko má svojho politického kostlivca v skrini už celé desaťročia. Malo ho tam už dávno pred tým, než sa populistická krajná pravica stala „cool“ aj pre mainstreamových voličov v mnohých krajinách Západu.
Holandský „kostlivec“ vstupoval do politiky ešte v čase, keď nikto nechyroval o Alternatíve pre Nemecko, Donaldovi Trumpovi v Bielom dome ani o Viktorovi Orbánovi ako guruovi neliberálnej demokracie. Dnes je strana Geerta Wildersa najsilnejšou v holandskom parlamente a on sa otvorene dožaduje práva konečne zasadnúť do premiérskeho kresla. I keď mnohí neveria, že to myslí naozaj vážne.
„Zdá sa, že je to veľmi milý chlapík. Je nešťastný z toho, ako to vyzerá v jeho krajine,“ vyhlásil Donald Trump po stretnutí s možným budúcim šéfom holandskej vlády, ktoré absolvoval na okraji minulotýždňového haagskeho samitu NATO. Jedným dychom zdôraznil, že mu protiislamské postoje tohto vodcu holandskej opozície vôbec neprekážajú a berie ich ako jeho osobný názor.
Samotný Wilders Trumpovi zase nadšene ďakoval za to, že s ním hodil „skvelý“ kus reči o nutnosti zavádzania prísnych antimigračných zákonov. Dozaista dúfa, že mu schôdzka s neformálnym lídrom globálnej nacionalistickej pravice zvýši kredit pred predčasnými voľbami, ktoré Holandsko čakajú na jeseň.
Samit snov
Vrcholnú schôdzku lídrov Severoatlantickej aliancie v Haagu musel organizovať odstupujúci kabinet – s obmedzenými právomocami parlamentnej väčšiny a bez mandátu robiť zásadné rozhodnutia. Tri týždne pred jej začiatkom sa totiž Wilders rozhodol vládu položiť, keď nečakane oznámil, že z nej odchádzajú ministri jeho Strany za slobodu (PVV).
Podľa Trumpa to však bol napriek tomu „fantastický samit“. Spojenci sa na ňom dohodli na zvýšení každoročných vojenských výdavkov na päť percent HDP. A k dobrému pocitu amerického prezidenta iste prispela aj pozornosť a pocty, aké mu počas samitu prejavovali holandskí hostitelia vrátane samotného kráľovského páru či holandského šéfa NATO Marka Rutteho.
Geert Wilders so svojím protiislamským zápalom a charakteristickým platinovým účesom bol dlho považovaný len za akéhosi podivného maskota holandskej politiky. Nepohodlného, ukričaného, no v podstate neškodného. Rastúca popularita jeho strany prispievala k fragmentácii politickej scény a čoraz ťažšiemu zostavovaniu koalícií. No väčšina hlavných politických strán so „slobodnými“ odmietala spolupracovať, takže Wildersova partička zostávala bezpečne v opozícii. To podľa všetkého asi veľmi vyhovovalo ani jej samotnému šéfovi.
Víťaz bez fanfár
Pred dvoma rokmi však PVV prvý raz vyhrala voľby. Nielen na prekvapenie jej politických súperov, ale zrejme i samotného Wildersa, ktorému sa obratne podarilo využiť rozčarovanie voličov z mainstreamovej politiky a ich obavy z migrácie a zo zhoršovania životnej úrovne. Zmiernením rétoriky okrem toho dokázal predstierať, že už nie je ten starý odpudzujúci radikál. A ostatné strany v rozdrobenom holandskom parlamente sa už bez PVV nemohli dosť dobre zaobísť.
Wilders sa síce pre námietky ostatných koaličných partnerov, a možno aj pre vlastné strategické kalkulácie, premiérom ani ministrom opäť nestal. Cez svojich ministrov však v pravicovej koalícii usilovne ťahal za nitky moci. A svojím voličom sľuboval taký nekompromisný boj proti migrácii, aký ešte nezažili.
Pravicová vláda Dicka Schoofa aj pod Wildersovým vplyvom prijala sériu bezprecedentných krokov, ktoré značne pritvrdili postoj údajne liberálneho Holandska voči prisťahovalcom. Oficiálne vyhlásila v krajine stav azylovej krízy, pozastavila vybavovanie všetkých žiadostí, zrušila právo trvalého pobytu pre utečencov, výrazne sťažila zlučovanie ich rodín a posilnila kontroly na hraniciach.
Geertovi Wildersovi sa to všetko aj tak málilo. Svojim koaličným partnerom nedávno predložil svojich desať ultimatívnych požiadaviek. Keď neboli ochotní okamžite a bez diskusie súhlasiť s násilným vyhostením sýrskych migrantov, nasadením armády na hraniciach či uzavretím azylových stredísk, rozhodol sa položiť vládu a vyvolať nové voľby. Hoci koaliční partneri boli ochotní o jeho podmienkach rokovať.
„Sľúbil som voličom tú najprísnejšiu azylovú politiku. A tú nedostali,“ vyhlásil šéf PVV. Všeobecne sa preto ustálilo konštatovanie, že holandská vláda padla pre spory okolo migrácie. Znalci miestnej politiky i mnohí bežní Holanďania to však považujú iba za zámienku a zástupný problém.
„Pád vlády ma neprekvapil, v Holandsku to nie je nič výnimočné. Táto koalícia bola podľa mňa od začiatku nestabilná, bez jasného programu,“ povedala pre HN 35-ročná Yvonne žijúca vo východoholandskom meste Almelo.
Príčiny kolapsu
Politický analytik Simom Otjes potvrdzuje, že skorý kolaps kabinetu sa všeobecne očakával. Koaliční partneri totiž nedokázali prekonať nezhody týkajúce sa vážnych rozhodnutí v oblasti poľnohospodárskej politiky, rozpočtu či výdavkov na obranu.
„Geert Wilders si to dobre uvedomoval a keď videl klesajúce čísla svojej strany v prieskumoch, rozhodol sa zhodiť pád vlády na inú otázku. Tak si umelo vytvoril krízu okolo migrácie,“ uviedol expert na holandskú politiku z Univerzity v Leidene.
Vysoké počty prichádzajúcich migrantov a utečencov skutočne spôsobujú v 18-miliónovom Holandsku aj veľa praktických problémov. Symbolom krízy v azylovej politike krajiny sa pre mnohých stalo Ter Apel, hlavné vstupné centrum pre žiadateľov o azyl. Takmer neustále preľudnený areál s nevyhovujúcimi ubytovacími a hygienickými podmienkami, neslávne známy zvýšenou kriminalitou, násilím či šírením ochorení.
Odborníci však poukazujú na to, že problémom nie sú ani tak samotné počty utečencov, ale skôr neschopnosť vlády celý problém manažovať. Podľa nich zlyháva najmä efektívna distribúcia azylantov do iných častí Holandska, kde na to chýbajú dostatočné kapacity, ale aj dlhodobá neochota vybudovať dostatočne veľké vstupné stredisko.
Najviac, vyše 38-tisíc azylantov, prišlo do krajiny tulipánov v roku 2023, už vlani však ich množstvo výrazne pokleslo o zhruba 16 percent, na najnižšiu úroveň za posledných päť rokov.
„Wildersove deklarácie o azylovej kríze v Holandsku majú veľmi ďaleko od reality. V súlade s trendom, ktorý badať aj v iných európskych krajinách, sa tam otázka migrácie silne politizuje a využíva sa na vyvolávanie negatívnych senzácií,“ píše sa v analýze zverejnenej na webovej stránke Mixedmigration.org, ktorá sa špecializuje na výskum problémov súvisiacich s migráciou. Aktuálny stav v Holandsku podľa nej nie je nijako dramatický a v porovnaní so zvyškom EÚ je na priemernej úrovni.
Byty, kde ste?
Podľa mnohých komentátorov Holandsko skôr ako migračnú krízu zažíva iný vážny problém. „Dlhodobo zápasíme s bytovou krízou a veľa mladých ľudí má problém nájsť si vlastné bývanie. Pravica tvrdí, že je to kvôli prílevu migrantov a utečencov, ktorí sú uprednostňovaní pri sociálnych bytoch, ale aj ľuďom prichádzajúcim do krajiny za štúdiom a prácou,“ vysvetľuje analytik Otjes.
Vysoké počty zahraničných študentov a pracujúcich cudzincov i s relatívne vysokými príjmami zvyšujú už aj tak veľké náklady na bývanie, predovšetkým v mestách, z čoho je pochopiteľne frustrovaná aj časť príslušníkov strednej triedy. Zrejme väčšina z týchto „expatov“ však pochádza z krajín EÚ a holandská vláda ich množstvá ani nedokáže ovplyvniť. A reálne ani nechce, pretože ich pobyt krajine prináša ekonomický prospech.
Chronická bytová kríza však ani zďaleka nie je spôsobená utečencami ani inými skupinami cudzincov dlhodobo žijúcich v Holandsku. Táto pomerne malá krajina s veľkou hustotou obyvateľstva, so silnou urbanizáciou a starnúcou populáciou by podľa odhadov do roku 2030 potrebovala asi 900-tisíc nových bytov. Ich výstavba však značne pokrivkáva – ročne ich pribudne len asi 70- až 80-tisíc. Tento nepriaznivý stav má celú škálu príčin, od byrokratických a environmentálnych prekážok cez špekulácie s nehnuteľnosťami až po rozmach prenájmov bytov v štýle Airbnb.
„Podľa toho, čo viem, bytovú krízu nespôsobila migrácia. Politici však radi ukazujú prstom na prisťahovalcov ako na jej vinníkov. A medzi ľuďmi to silno rezonuje, čo viedlo k nárastu protimigračných nálad aj víťazstvu Wildersa v posledných voľbách,“ myslí si Holanďanka Yvonne, ktorá patrí medzi voličov malej ochranárskej Strany pre zvieratá. Ona sama žiadne obavy z islamizácie svojej krajiny či zo vzniku neholandskej väčšiny, pred čím dlhodobo varuje šéf PVV, nemá. Podľa nej je takýto vývoj aj z demografického hľadiska nepravdepodobný.
Maják liberalizmu?
Holandsko je v zahraničí často vnímané ako akýsi symbol, bašta liberalizmu, pre niektorých lákavá, pre niektorých odpudzujúca, podľa ich osobného hodnotového zamerania. Táto charakteristika do značnej miery stále platí, minimálne v otázkach, ako sú eutanázia, práva LGBTQ+ či tolerancia voči marihuane.
V súlade s trendmi, ktoré vidno po celom západnom svete, sa však aj medzi Holanďanmi čoraz viac prejavujú aj konzervatívne a nacionalistické prúdy, k čom svojím nezanedbateľným dielom prispieva aj Geert Wilders. Využíva pritom skutočnosť, že holandskí voliči sú v otázke prisťahovalectva tradične veľmi konzervatívni.
„Až dve tretiny z nich sa v prieskumoch vyslovujú za reštriktívnejšie migračné politiky. A to už od polovice 90. rokov, keď sa to začalo sledovať,“ vysvetľuje politológ z Leidenskej univerzity.
Vabank
Torpédovaním vlády niekoľko týždňov pred haagskym samitom NATO Wilders stavil všetko na jednu kartu predčasných volieb. „Mám v úmysle stať sa novým premiérom. Moja strana bude taká silná, ako ešte nikdy,“ opakuje šéf PVV pred voľbami vypísanými na 29. októbra. Znalci miestnej politiky aj mnohí bežní Holanďania sú však k jeho sebavedomým deklaráciám skeptickí.
Nie je pritom celkom jasné, či sa mu naozaj chce prevziať vládnu zodpovednosť. V pohodlnej opozícii voči vládnucej garnitúre, ktorá mu umožňuje kritizovať všetkých a všetko, strávil už celé roky. A mnohí komentátori sa domnievajú, že mu táto úloha veľmi vyhovuje a po necelom roku, keď bola jeho strana vo vládnej koalícii, by sa do nej rád opäť vrátil. V opozičných parlamentných laviciach by mohol opäť získavať politické body lacnými sľubmi a emotívnou rétorikou, často oslovujúcou príslušníkov robotníckej triedy či seniorov.
S ešte väčšími pochybnosťami sa stretávajú Wildersove šance prevziať vedenie vlády, respektíve vôbec možnosť, že by sa do nej mohli vrátiť aspoň jeho ministri. O post premiéra vo voľbách celkovo zabojujú ešte ďalší traja silní lídri vrátane kresťanského demokrata Henriho Bontenbala, konzervatívno-liberálnej političky tureckého pôvodu Dilan Yešilgözovej či šéfa aliancie socialistov a zelených Fransa Timmermansa. Práve o tomto bývalom podpredsedovi Európskej komisie a duchovnom otcovi Green Dealu sa ako o možnom novom holandskom premiérovi široko rozpisujú európske médiá.
V marazme silne rozdrobenej politickej scény, keď v parlamente zasadajú poslanci asi 15 strán, však bude môcť prevziať opraty moci len ten, kto bude schopný zostaviť funkčnú koalíciu. Ktorákoľvek strana tak bude potrebovať minimálne dvoch alebo troch koaličných partnerov. V Holandsku totiž fakticky neexistuje žiaden prah na vstup do parlamentu a vstúpiť doň môže ktorákoľvek strana, ktorá získa čo i len jedno kreslo, teda asi 0,67 percenta odovzdaných hlasov.
A práve tam má Geert Wilders veľký problém. Nemôže ani dúfať, že by mohol vytvoriť väčšinovú koalíciu s ďalšími malými krajne pravicovými stranami. Strany v politickom strede a ďalej naľavo s ním zo zásady odmietajú spolupracovať už dlho. Vážnou ranou pre Wildersa je však hlavne fakt, že spojenectvo s ním najnovšie vylúčil aj hlavný potenciálny partner, pravicová strana VVD, ktorá ho po nedávnom rozpade vlády označila za „neuveriteľne nespoľahlivého partnera“.
„Perspektívy jeho návratu do vlády sú preto len malé. Takže či z volieb vzíde posilnený, je len relatívne: aj keby jeho strana získala viac kresiel, zostane asi v opozícii,“ konštatuje holandský politológ Simon Otjes. Wildersovi pri tom zrejme nepomôže ani bojový pokrik, že tradičná pravica a ľavica sa chystajú zničiť Holandsko tým, že doširoka otvoria dvere prívalu moslimov a ďalších azylantov.