S krajinou, kde ste pôsobili štyri roky, ste sa rozlúčili iba v septembri minulého roka. Necnie sa vám?
Áno, iste, ale krajšie spomienky mám na Rím. Strávil som tam desať rokov, na dva razy. Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia som tam prišiel ako zástupca veľvyslanca a v roku 2005 som sa tam vrátil ako veľvyslanec. Nijaké iné mesto nemá také genius loci, hádam len Banská Štiavnica. Rím ma do seba vsal viac než Brusel.
Pôvodne ste pracovali ako prekladateľ. Aká vedie cesta z tohto povolania do diplomacie?
V roku 1991 som ako tlmočník sprevádzal na služobnej ceste, ktorú som cez moje kontakty zorganizoval, vtedajšieho ministra kultúry Ladislava Snopka a ministra medzinárodných vzťahov Pavla Demeša. Ten sa ma na spiatočnej ceste opýtal, či by som nechcel vstúpiť do diplomatických služieb. Moja odpoveď znela: Pán minister, rád to skúsim. Potom som absolvoval konkurz na pražskom ministerstve zahraničných vecí. Za socializmu som podobné ponuky niekoľko ráz dostal a zakaždým som odmietol.
Váš krst sa odohrával v hlavnom meste Talianska práve v čase rozpadu Česko-Slovenska. Čo bolo pre vás v tomto období najťažšie?
Asi mesiac pred vznikom dvoch štátov sme dostali pokyn zvoliť si krajinu nášho ďalšieho pôsobenia. Jednoduché to veru nebolo, pre mnohých z nás. Na Silvestra 1992 som ako chargé d'affaires dal vytiahnuť na stožiar pred ambasádou česko-slovenskú štátnu vlajku. Bolo to veľmi emotívne, o polnoci sme spolu s Čechmi vyšli von a za spevu hymny sme vlajku sňali, viacerí aj plakali. Na druhý deň som dal, za účasti slovenského osadenstva, vyvesiť slovenskú. Ale v Ríme sa rozdelenie uskutočnilo tým najpokojnejším spôsobom. Rád by som veril, že to tak bolo všade. V rámci delenia federálneho majetku celé veľvyslanectvo v Ríme pripadlo Slovenskej republike.
A v čom bola špecifická práca brus...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.