Na tomto mieste sa nebudeme venovať tomu, ako Fico začínal a prepracoval sa do vrcholnej politiky. Pozrime sa na to, ako a prečo Robert Fico končí. Teda aktuálne vyzerá, že končí, viaceré príklady z histórie nám ukazujú, že o pár rokov sa toto tvrdenie môže javiť ako predčasný úsudok.
Jeden z najznámejších Ficových výrokov, ktoré niekoľkokrát ročne zaplavili sociálne siete, bola jeho deklarácia, že v roku 2014 už nebude v politike. A áno, naozaj sa tak malo stať. Ak by všetko vyšlo, ako malo.
Ak by Fico vyhral prezidentské voľby a dosiahol by tak svoj politický vrchol. Nebol by v exekutívnej politike, stiahol by sa do jej reprezentatívnej časti. S kariérou snov. Dvakrát premiérom, vo voľbách 2012 s vyše 40-percentným výsledkom, následne prezident. Priam impozantná dráha, ktorá sa s osudom jeho predchodcov, viacnásobných premiérov Vladimíra Mečiara a Mikuláša Dzurindu, nedala ani len porovnať. Osud týchto dvoch mužov bol zároveň pre Fica mementom, ako nedopadnúť.
Všetko však skrížil Andrej Kiska. Nielen tým, že Kiska sa pre pravicového, respektíve neficovho voliča stal prijateľnou alternatívou, ale aj pre spôsob vedenia prezidentskej kampane. Ľudia neradi vidia, keď sa snažíte niekoľko týždňov krvilačne zabiť a podrezať baránka. Fico to robil a neuspel.
Prvá reálna, tvrdá porážka Ficom otriasla. Skryl sa a musel sa dať dokopy. Nemohol sa vrátiť ako zbitý pes, nemohol ani skončiť po prehre, to proste nebolo v jeho náture.
Po návrate sa postupne atmosféra medzi ním a tým, kto ho zahanbil, vyhrocovala. Z Ficovej strany malo ísť voči Kiskovi o reálnu nevraživosť (minimálne) podčiarknutú tým, že Kisku mala časť verejnosti jednoducho rada a blahosklonne mu odpúšťala takmer všetky problémy. Ak vlastne nie všetky.
Do toho prišli Ficove zdravotné problémy, už rozhodne nebol vo forme ako predtým. Už toľko nevládal, srdce neoklamete. A v pozadí stále myšlienka, aby neskončil ako Mečiar s Dzurindom. Vyhnaný.
Tu sa dostávame k plánu B, číslo dva. Ústavný súd. Myšlienka, o ktorej sa špekulovalo dlhšie, ako ju priniesli médiá. Výsledok mohol byť jednoduchý – zo scény by odišiel Fico, ako predseda Ústavného súdu (čo rozhodne nie je hanba), a Kiska ako najobľúbenejší prezident. Pokoj zbraní a mier.
Dokonca sa riešili mená Ficových nástupcov, pričom množné číslo je použité zámerne. Predseda strany (to mohol byť povedzme napríklad Robert Kaliňák) a premiér (do úvahy by mohol pripadať Šefčovič, Pellegrini a Raši). Bolo to blízko, už sa malo rozhodnúť.
A prišiel pondelok, niekoľko dní do definitívy, čo, respektíve kto a ako ďalej. Pondelok ráno, keď vyšla správa, že zavraždili novinára Jána Kuciaka a jeho partnerku Martinu Kušnírovú. Mnohým v tom momente bolo jasné, že je koniec. House of Cards padol.
Ficovi sa pred očami rúcal jeho presne nalinajkovaný sen, ktorého skaza vyvrcholila najskôr Kaliňákovým, následne jeho koncom. Situácia sa už nedala udržať.
Fica vyhnali, zatiaľ. Môže hovoriť z pozadia, ale už nie je premiér. On už ním ani nechcel byť, iba veci okolo sa mali diať inak.
Môže padnúť otázka, či by si Fico takýto potupný koniec zaslúžil. Tri vlády, v tých posledných dvoch boli aj zmeny k lepšiemu. Pred Kuciakovou vraždou sme boli vnímaní ako svetielko nádeje v EÚ, premianti, skvelý imidž. To len ako príklad Ficovho úspechu.
Na druhej strane, nech je to hocijako premleté a ošúchané, bol to on, kto pripustil, aby ľudia s väzbami na taliansku mafiu niekoľko rokov pôsobili na úrade vlády. To je neakceptovateľné, to nie je normálne. Pripustil tiež, aby sa v polícii a u kriminalistov objavovali na vysokých poschodiach ľudia, ktorí mali nejakou veľkou zhodou okolností previazanie na nitriansku SBS Bonul. To už je naozaj až príliš veľká náhoda.
Robert Fico pôsobil na verejnosti niekoľko rokov ako štátnik. Za touto pózou sa však niekde vzadu diali iné veci. Vražda Jána Kuciaka ich iba odhalila v plnej nahote.
Možno takýto odchod nie je k Robertovi Ficovi fér (ak teda neprahnete po jeho krvi a ponížení), ale rovnako nie je fér, čo sa dialo posledné roky v pozadí tohto štátu.
Takže bilancia je vyrovnaná. Takmer fifty-fifty, ako by povedal iný klasik slovenskej politiky.
