V dnešnom HN Focuse vás prevedieme svetom, ktorý sa dosť líši od sveta všednosti a zabehaných schém. U nás má administratívny status nezávislého kultúrneho centra rovných 52 organizácií, no aj mnohé ďalšie zoskupenia v rôznych kútoch našej krajiny by sa mohli oblepiť takouto nálepkou. Jedno, či máme na mysli banskobystrickú Záhradu, nitriansky Hide park (nie, to nie je preklep) či Periférne centrá v neznámej dedinke Dúbravica v srdci Slovenska. Alebo rozmáhajúcu sa Novú Cvernovku v Bratislave, či Tabačku Kulturfabrik v Košiciach.
Redaktori HN stihli nazrieť len do zlomku ostrovčekov kreativity. Aj nie veľký znalec umenia hádam vie, že Stoka nemusí byť len označenie pre zapáchajúci kanál, ale aj pre experimentálnu scénu. Dušu jej vdýchol ešte v 90. rokoch režisér a dramatik Blaho Uhlár. „Ja som si naivne myslel, že po Nežnej revolúcii štát prestane byť zriaďovateľom kultúry a ponechá ju nezávislej scéne,“ povedal nám o svojich dosiaľ nenaplnených túžbach.
Enfant terible slovenského divadelníctva okrem Stoky vedie tiež už legendárne divadelné štúdio Disk z Trnavy. To práve získalo hlavnú cenu na súťažnej prehliadke Belopotockého Mikuláš. Aj vďaka Fondu na podporu umenia. Bez jeho grantov by nemali ani na zaplatenie elektriny.
Z úplne iného súdka je samorast Branislav Jobus, pochádzajúci z mestečka rodiska kráľa Madagaskaru Mórica Beňovského. Muzikant a rozprávkar žiadny fond nepotrebuje. Jednoducho jeho slovami: „Ja tak nenávidím tú byrokraciu, že som sa o niečo podobné ani len nepokúsil. V mojom živote nie som ochotný na to vyhradiť ani jediný deň.“ Je krstným otcom multimediálneho „festivalčeka“ Vrbovské vetry, ktorému sa darí už trinásty rok. Jobus o ňom tvrdí, že ide o „čistý kapitalizmus“, keďže jedinými donormi podujatia sú diváci ochotní zaplatiť za vstupné.
Ďalším v poradí je mesto Topoľčany, kde sídli občianske združenie Nástupište 1-12. Názov má trefný, keďže sa nachádza v podchode autobusovej stanice. Idei projektu vdýchla dušu Zuzana Novotová Godálová, ktorá vyštudovala súčasné umenie vo Veľkej Británii. Vo svojej hlave má jasno: „Umenie patrí medzi ľudí a netreba ho schovávať.“
Ľudí prechádzajúcich podchodom a nechtiac prenikajúcich skrz umelecké výpovede delí na dve kategórie: nevšímavci a zvedavci. Pozornosti tej druhej neušla performance dvoch zahraničných umelkýň, počas ktorej sa objavili v Evinom rúchu. Trestné oznámenie zviditeľnilo kultúrne centrum viac, než by si samo prialo.
Aj v dedinke môžu divadelné dosky zmeniť svet. Tak znie názov našej ďalšej reportáže, tentoraz zo zabudnutého kúta krajiny pod Tatrami, ktorý vlastne už taký zabudnutý nie je. V prvom vidieckom kultúrnom centre na Slovensku sa zrodila hra Americký cisár, ktorý dostal za rok 2018 prestížne ocenenie Dosky za najlepšiu inscenáciu.
Za všetkým stoja manželia Ditteovci, ktorí divadlo Pôtoň roky budujú s buldočou vytrvalosťou. „Keď sme zakladali občianske združenie, tak nám kuvikali, že to nemôžeme vydržať, potom zase, že z vidieka utečieme,“ povedala nám režisérka Iveta Ditte Jurčová. Isté je jedno: že predsavzatie oboch partnerov sa napĺňa – umelci z hlavného mesta budú chodiť k nim, a nie naopak.
Ale ani Pôtoň by neprežilo bez relatívne štedrých grantov Fondu na podporu umenia. Preto zákonite musel dostať slovo jeho šéf Jozef Kovalčík. V rozhovore pre HN tvrdí, že ak sa majú projekty udržať dlhodobejšie, je bezpodmienečne nutné prilákať nových divákov. Druhou prioritou je získavanie nových žiadateľov a prehodnotenie starých, ktorí fungujú len zo zotrvačnosti. „Treba si naliať čistého vína – niekedy mávam pocit, že to už nebaví ani samotných organizátorov.“
Kovalčík rešpektuje rozhodnutie ministerky kultúry, že folklór je pre ňu na prvom mieste. Aj keď tradičná kultúra... Prešľapom Ľubice Laššákovej sa venujeme na poslednej stránke.
To len časť ochutnávky dnešného HN Focusu. Možno sme vám dali zopár tipov. Pravda, ak v lete neplánujete leňošiť pri mori, prípadne sa nechystáte povzbudzovať nejaký bratovražedný futbalový zápas. Hranice všedných dní sa dajú prekročiť aj inak.
Prajeme vám príjemné a predovšetkým užitočné čítanie.
