HN/Pavol Funtál
StoryEditor

Videla mŕtvych kráčať popri jej nemocničnom lôžku

03.02.2022, 23:00
Žena po ťažkom priebehu covidu bojuje s deviatimi diagnózami.

Hrabne si rukou do vlasov ako hrebeňom, a keď sa medzi prstami nezachytí ani jeden, rozveselene mám oznámi: „Pozrite, ani jeden. Už mi nevypadávajú v takých hrstiach, ako keby som bola po chemoterapii. Vytvárali sa mi celé lysiny.“

Jej diagnóza nie je rakovina. Masívne vypadávanie vlasov bolo jedným z mála bezbolestných dedičstiev iného chorobopisu. Viera Candráková, ktorá pracujúce ako asistentka vedenia veľkej firmy, aj po trištvrte roku od prekonania koronavírusu musí zápasiť so zdravotnými problémami. Bežný smrteľník si ich silu nedokáže ani len predstaviť.

Prakticky nonstop ju pobolievajú svaly i kĺby. Do nôh dostáva také prenikavé kŕče, až jej vykrúca prsty a pľúca ju neopísateľne bolia. „Prenasledujú ma nočné mory i spánková paralýza. Občas sa zobúdzam s takou bolesťou, že sa až – s prepáčením – povraciam,“ dopĺňa.

COVID-19 v jej tele spustil deväť diagnóz. Je neuveriteľné a obdivuhodné zároveň, ako sa 48-ročná žena s nimi pasuje a odmieta sa poddať čo len jedinej. Následky choroby sú pritom len slabým odvarom tortúr, akými si musela prejsť. V jej prípade na koronavírus možno nájsť množstvo prirovnaní, no pojem chripôčka v nich na sto percent nefiguruje.

 Prianie smrti

 Keď chytila „chrípku“, zaľahla do postele takmer na týždeň. Náhle z večera do rána sa jej zmocnila zimnica ruka v ruke s vysokou teplotou. Bez pomoci nedokázala prejsť ani na WC.

„Tá bolesť sa ani nedá opísať. Cikala som krv,“ opäť akoby s ospravedlnením poznamenáva Viera. „Mala som aj neskutočnú nechuť, všetko navôkol príšerne smrdelo a ja som si myslela, že vydávim všetky vnútornosti.“

Tie dni má zastreté akoby závojom hmly. Nezabudne však na jedno zo zastavení na svojej krížovej ceste. Musela sa obliecť a ísť na PCR test. Horúčka v nej priam explodovala a v nekonečnom rade ju nikto nechcel pustiť dopredu. Do pamäti sa jej vryla drgľujúca zima.

Po prevoze do nemocnice by si prvé dni asi nikto nestavil na jej prežitie. Doktori nad ňou zlomili palicu. „Nikto, nikto si nedokáže predstaviť, akým peklom som prechádzala,“ zdôrazňuje Viera slovo peklo a pridáva: „Ale nielen ja, spolu so mnou aj mnohí iní.“ Nikdy nepochopí tých, ktorí tvrdia, že na nemocničnom lôžku si oddýchli. Aj keď isto by sa našli aj takí víťazi.

Ona toľko šťastia nemala. Mala strach zavrieť oči. Bála sa, že už ich ani neotvorí. Nedokáže sa vcítiť ani do kože ľudí hlásajúcich presvedčenie, že človek dokáže všetko vydržať. „Ja som prosila Pána Boha, nech už je koniec. Že už nevládzem.“

Mala hrôzu z pichnutia každučkej ihly. Veď zdravotné sestry už ani nevedeli, kam ju bodnúť, keďže pokožku mala posiatu rankami ako narkomani. „Brali mi krv už aj z nôh a to bola taká bolesť, že som sa až docikala. Dokonca už prístrojom hľadali miesto, kde by mi mohli umiestniť ihlu,“ mrazivo spomína Candráková.

V horúčkach už nerozlišovala hranice reality, halucinácií, bezvedomia. „Ja som videla, a to fakt neklamem, že od balkónových dverí prechádzajú okolo mňa mŕtvi ľudia k dverám mojej nemocničnej izby. Ja skutočne neviem, či sa mi to všetko snívalo alebo nie,“ zdôverí sa. „Okolo mňa počas môjho pobytu v nemocnici zomieralo toľko ľudí...“ 

Strata dôstojnosti 

Keď sa matka dvoch detí ešte neprepadala do priepastí nevedomia, komunikovala s rodinou výlučne mobilom. Každé slovko najbližších bolo také vzácne! Keď už nevládala ani rozprávať, ani aparát udržať v ruke, funkciu spojárok preberali sanitárky či upratovačky. Prijímali, posielali SMS správy, prípadne jej držali mobil pri uchu, pokým ju najbližší utešovali. Aj manžel, ktorý ležal s covidom len o poschodie vyššie.

„To bolo také milé,“ pokúša sa potlačiť vzlyknutie Candráková. Nedá dopustiť na zdravotníkov, na všetky tie sestričky, ktoré po prekonaní nákazy prichádzali v bolestiach do práce a v prestávkach sa dopovali posilňujúcimi liekmi. Viere sa podarilo zostať „iba“ na vysokoprietokovom kyslíku.

Pri 63-percentnej saturácii išla dušu vypľuť, no doktori ju nechceli uviesť do umelého spánku. Ten mohol byť jej naozajstným koncom. Prosili ju, aby navzdory mučivým bolestiam vydržala. Trpela nimi aj vtedy, keď pľúcne preležaniny natierali pepermitovými mastičkami, ktoré pálili ako celá armáda čertov.

Viera priznáva, že v niektorých chvíľach pociťovala až stratu dôstojnosti. Človek bezmocne leží, napojený na prístroje, ktoré len pípajú a pípajú. Nedokáže pohnúť čo len rukou, umyť si zuby, o ostatnej hygiene už ani nevraviac.

Zúbožená pacientka si vydýchla, teda aspoň trochu, až keď sa za ňou zavreli dvere na jednotke intenzívnej starostlivosti. „Do pamäti sa mi vryli žiarivé svetlá na strope sály. Tam ma vyzliekli, poumývali, nacievkovali. A ja som po prvý raz mala pocit, že tentoraz môžem zavrieť oči a ráno ich otvorím.“ Keď zaviedli kanylu do hlavnej tepny v rozkroku a prišili ju, výdatne uľahčili trápenie. Už sa nemusela desiť pri každom pohľade na ihlu.

20. máj 2022 15:48