Pri železničnej stanici kúpeľného mestečka tróni miestna atrakcia. Stíhačku MIG-29 so slovenskými výsostnými znakmi tu osadili len vlani, pri príležitosti 30 rokov od odchodu sovietskych vojsk a zároveň príchodu 81. stíhacieho pluku na Sliač.
Na trupe má nenápadne namaľované preškrtnuté písmeno Z. Keď stroj začneme fotografovať, z domu na vedľajšej ulici vybehne chlap a začne po nás ziapať: „Nefotografujte tú stíhačku! Alebo ju podpáľte!“ Jeho posolstvu vôbec nerozumieme, no keď sa zúrivcovi vyberieme v ústrety, zmizne za dverami domu. Na Sliači niečo visí vo vzduchu.
Dôvodom je aj dohoda o obrannej spolupráci Slovenka a USA, ktorú parlament odsúhlasil ešte vo februári. Vo virvare vojnových šialenstiev si na ňu pomaly nikto nespomenie. Nie však na Sliači.
Budúci týždeň sa jeho mestské zastupiteľstvo bude na svojom zasadnutí zaoberať petíciou občanov. Tí od neho žiadajú, aby vyhlásilo referendum a „podniklo všetky zákonné opatrenia k tomu, aby zabránilo umiestneniu vojenskej základne USA“.
Ponechajme nateraz bokom právnické kľučky o tom, či vypísanie referenda je v takomto prípade vôbec možné. Medzičasom na Sliač prišli dve stovky príslušníkov nemeckej a holandskej armády. Dotiahli so sebou systém protivzdušnej obrany Patriot. A vyvolali ďalšiu vlnu zdesenia.
Pusto ako po bombardovaní
Petíciu podpísalo približne 1 600 nespokojencov. Na mesto obsahujúce päť tisíc duší celkom slušný výkon. Keď sme v ňom skúmali vox populi, nenašli sme dokonca jedinú, ktorá by jednoznačne schvaľovala tak zmluvu, ako aj Patrioty.
V centre mestečka bolo pusto, akoby už bolo po bombardovaní. Osamelý muž čakajúci na autobus nám verklíkuje mantru o Sliači ako terči: „A preto je na muške aj Zvolen a Banská Bystrica,“ upozorňuje, „veď Rusi nás vyhlásili za nepriateľskú krajinu.“
Nevie, čo si má o tom všetkom myslieť. Prečo Orbánovi vyčítajú príklon k Rusku a pritom vyhral voľby? Skrátka je to príliš vysoká politika a jednoduchí ľudia do nej proste nevidia.
Žena s nákupnými taškami nás odbije slovami: „Ja som proti a petíciu som podpísala.“ Pravdaže, so svojím názorom je ochotná sa podeliť len anonymne, rovnako ako ostatní. „Nie som nadšený z toho, že nám Amíci budú lietať nad hlavami. To bude veselo a odzrkadlí sa to aj na pacientoch v kúpeľoch,“ pridáva svoju trochu do mlyna okoloidúci senior.
Podľa neho však obranu treba zabezpečiť, bohužiaľ, desaťročia sa nič nedialo a odrazu sa kompetentní zobudili. „Vojna je dobrá na to, keď sa niekto potrebuje zbaviť zbraní. Zbrojárstvo sa likviduje a obnovuje,“ dopĺňa muž.
Na ulici nevidno ani jediného vojaka cudzej armády. Do mesta chodia v civile a všimnú si ich akurát predavačky v obchode pri platení za tovar.
Podozrivý pokoj
„Momentálne je pokoj. Až podozrivý, ako ticho pred búrkou,“ zhodnocuje momentálnu situáciu primátorka Sliača Ľubica Balgová. „Prvotný ošiaľ z Patriotov a vojakov už prešiel.“ Podľa nej si všetci obyvatelia dobre uvedomujú, že Slovensko je členským štátom NATO, a nikto nemá výhrady, ak nás prídu chrániť príslušníci Aliancie.
Uvítala by najmä Čechov. Z éry Československa si ešte dobre pamätáme množstvo česko-slovenských manželstiev, ktoré vznikli po častých preveleniach vojakov do rôznych kútov republiky. Ostatne, „Čechoslováci“ na letisko prišli po odsune inej armády. Tej sovietskej.
„Ale nevidíme dôvod, prečo by sem mali prísť nejakí americkí vojaci navyše. Ďalších nepotrebujeme, veď zmluva s NATO obsahuje články o vzájomnej pomoci,“ tvrdí Balgová s tým, že svoj názor nekorigovala ani po tom, čo sa ruské tanky prevalili cez hranice Ukrajiny.
Podporí ho aj druhou negatívnou asociáciou súvisiacou s rokom 1968. Vcelku zvláštne prirovnanie. Najmä, ak si predstavíme, koľko Sliačanov by sa podpísalo pod protest proti „dočasnému“ pobytu sovietskych vojsk.
Ak by sa vtedy predsa len našla dáka hŕstka odvážlivcov, mohli by rátať hodiny do chvíle, keď by pri ich dverách zazvonili muži v kožených kabátoch. Pri troche šťastia by protestujúci prišli len o prácu.
„Dnes by doleteli na Sliač iní vojaci, ale stále by to boli vojaci,“ trvá na svojom primátorka. „My poznáme ten pocit, keď sa tu niekto rozťahoval.“ Spomenie si na detstvo, keď sa detváky hrali bez ohľadu na to, kto je kto. Ruské robili kamarátom domáce úlohy z ruského jazyka, slovenské na revanš vypomáhali s úlohami zo slovenčiny.
Domáci nemali problém ani s uniformami. Do mesta mohli chodiť len dôstojníci, zvyšok posádky si mohol podobné chute nechať zájsť.