Čo si o teroristickej skupine ETA myslia dnešní Španieli? Vybledli už spomienky na teror a násilie?
Mladšie generácie baskický terorizmus, našťastie, takmer nezažili. Pre nich je to už iba jedna kapitola z dejín Španielska. Študenti, ktorí minulý rok nastúpili na vysokú školu, sa narodili v roku 1999, keď už aktivita teroristov nebola taká intenzívna. Nezažili vážne udalosti, ktoré poznačili niekoľko generácií, ako napríklad atentát v obchodnom dome Hipercor, pri ktorom zomrelo 21 ľudí, či rozsiahle bombové atentáty v Madride v polovici 80. rokov. Je ťažké, aby si niekto, kto tieto udalosti nezažil, naplno uvedomil, aké to bolo. Keď človek opisuje mladým to, aký bol pred tridsiatimi rokmi život v Pamplone či San Sebastiane, zdá sa im to ako zápletka z filmu.
Ako situáciu vnímajú staršie generácie?
Tie majú v pamäti ťažké časy, ktorých boli svedkami. V Baskicku a Navarre bol takmer každý bezprostredným svedkom nejakej explózie alebo poznal niekoho, koho ETA zabila alebo sa mu vyhrážala. Veľa ľudí sa preto bálo vyjadriť, čo si skutočne myslia. Terorizmus ETA bol rozsiahly, podkopal celé fungovanie spoločnosti, a preto je ťažké naň zabudnúť. Je však pravda, že čas pomáha.
A čo mladí z Baskicka či Navarry? Oslovujú ich myšlienky a ideály, ktoré hlásala ETA?
Ešte stále sú mladí, ktorí s týmito myšlienkami sympatizujú. Realita je taká, že počas posledných štyridsiatich rokov sa ETA náruživo venovala aktivizmu a vyhýbala sa intelektuálnym či ideologickým debatám, ktoré by mohli ľudí odradiť. Dôsledkom je, že mladí, ktorí ju podporovali a ktorí tak stále robia, majú argumenty, ktoré sú viac praktické a sentimentálne. Postuláty skupiny neodporujú vážnej diskusii. Je možné, že ich priťahujú epické ideály ako „revolúcia“, „boj proti systému“ či „nezávislosť“ ich komunity. Myslím si však, že by mali vážne problémy vysvetliť, prečo tieto myšlienky podporujú, ako aj to, aké sú ich postoje ku konkrétnym otázkam.
Aká atmosféra vládne v baskickej spoločnosti dnes? Je rozdelená na dva tábory alebo sa rany pomaly hoja?
Základné rozdelenie cítiť aj v súčasnosti. Tak v Navarre, ako aj v Baskicku sú ešte stále tisícky ľudí, ktorí si myslia, že v určitom období bolo oprávnené odstrániť tých, ktorí nezmýšľali ako oni. Ešte stále existuje červená čiara, ktorá rozdeľuje demokratov a tých, čo považujú násilie za jeden z nástrojov na dosiahnutie cieľov. Existuje dokonca politická strana, ktorá obraňuje činnosť baskických teroristov. Táto strana pôsobí v rámci väčšej koalície, ktorá sa v posledných voľbách dostala do navarrskej regionálnej vlády. To znamená, že v regionálnej vláde sú osoby, ktoré si myslia, že vražda viac ako 800 ľudí, vyhrážanie sa a atentáty, ktoré zažila veľká časť obyvateľstva, boli oprávnené.
Ste autorom série kníh o obetiach teroristickej skupiny ETA v Navarre a stretli ste sa s mnohými rodinnými príslušníkmi a priateľmi obetí. Existuje možnosť, že títo ľudia niekedy odpustia a zmieria sa s tou druhou stranou?
Je to veľmi osobná téma, každý prípad je jedinečný. Keď sme na projekte Príbehy z olova pracovali, našli sme niektoré obete, ktoré odpustili teroristom, ktorí zabili ich príbuzných. Ich odpustenie malo takmer vždy kresťanský motív. Ale na to, aby bolo možné odpustiť, je potrebné, aby niekto o odpustenie poprosil. A to je vec, ktorá sa zatiaľ nestala. V každom prípade, obete zdieľajú spoločnú vlastnosť: nikto sa nepomstil ani nehľadal spravodlivosť vlastnými cestami. V rozhovoroch nám mnohí hovorili o tom, že cítili zodpovednosť vychovať svoje deti bez nenávisti a pomstychtivosti.
Čo by bolo potrebné na to, aby prišlo k zmiereniu medzi týmito dvomi tábormi?
Za to prvé a najdôležitejšie považujem to, aby všetci tí, ktorí boli členmi ETA, podporili alebo ospravedlňovali násilie, urobili skutočnú morálnu sebakritiku. Vyžaduje si viac odvahy spochybniť vlastné životné rozhodnutia a uznať, že možno sa človek v smerovaní svojho života pomýlil, ako sa vrhnúť do revolúcie s pištoľou skrytou za opaskom. Niektorí členovia ETA úprimne oľutovali svoje zločiny a spoločnosť ich veľkoryso prijala, a to aj z právneho hľadiska.
Začiatkom mája ETA zverejnila list, v ktorom oficiálne oznamuje svoj koniec. Pomohlo toto vyhlásenie procesu zmierenia, cítiť z neho, že chcú zakopať vojnovú sekeru?
Najhoršie z tohto vyhlásenia je to, že ukazuje, že ide o strategickú iniciatívu: ETA už nebude nikoho zabíjať nie preto, že si myslí, že použitie násilia je zlé, ale preto, že verí, že teraz by nebolo účinné. Sú však hrdí na svoju históriu a zároveň presvedčení, že urobili dobre. Je potrebná väčšia sebakritika.
Javier Marrodán Ciordia
Novinár a profesor na Fakulte komunikácie Navarrskej univerzity v Pamplone. Samotná škola zažila počas svojho pôsobenia tri atentáty, ktorých svedkom bol aj Marrodán. On sám pochádza z Navarry a téme baskického separatizmu sa venuje dlhodobo. Po tom, ako ETA v roku 2011 ohlásila, že pristupuje k odzbrojeniu, ho Navarrská regionálna vláda požiadala, aby vytvoril informatívny materiál o jej pôsobení. Tak vznikla trojdielna séria Príbehy z olova, ktorá zachytáva kroniky atentátov, ako aj rozhovory s príbuznými obetí.