A hnev, zúfalstvo a beznádej sa častokrát obracajú proti tým najzraniteľnejším. Ako pripúšťa nórska lekárka Kari Hansonová z poľnej nemocnice Červeného kríža a Červeného polmesiaca v najväčšom tábore Kutupalong-Balukhali, násilie voči ženám či deťom tu nie je výnimočné.
Od októbra, kedy s finančnou podporou Generálneho riaditeľstva pre humanitárnu pomoc a civilnú ochranu Európskej komisie (ECHO) otvorili brány provizórneho zdravotníckeho zariadenia, tu pritom riešia iba tie skutočne najvážnejšie prípady.
Ako jediní v širokom okolí majú aj operačnú sálu. Denne sa podľa nej stretávajú s dvomi až tromi prípadmi domáceho násilia.
Niekedy i s fatálnymi následkami.
„Pred pár dňami ste tu mali prípad, keď muž ubodal svoju manželku,“ hovorí nórska lekárka a v tvári jej viditeľne žiari rozčúlenosť.
Dodáva, že musia riešiť i následky sexuálneho násilia. Množstvo žien nemá po svojom boku muža.
Zahynuli, zajala ich mjanmarská armáda alebo sa pokúšajú uživiť rodinu v zahraničí. So súmrakom pritom veľkú časť tábora pohltí tma.