Septembrové vojenské cvičenia sa prezentovali ako najväčšie od roku 1981 a zapojilo sa do nich Mongolsko aj Čína. Máme v ich konaní hľadať niečo prelomové?
Zaujímavý je na nich ten čínsky element. Manévre sa konajú pravidelne, v minulosti boli takou zámienkou pre ruskú agresívnu zahraničnú politiku. V roku 2008 sa podobné manévre uskutočnili v auguste a po nich nastala rusko-gruzínska vojna. Podobne to bolo aj s Krymom. V spomenutom roku 1981 sa niečo podobné dialo v Poľsku, keď došlo aj k vyhláseniu výnimočného stavu. Minulý rok sme boli svedkom veľkého cvičenia Západ 2017. Podľa Rusov sa na ňom zúčastnilo 14-tisíc vojakov, podľa iných odhadov tam však bolo až stotisíc ľudí. Podobné cvičenia sú teda celkom časté.
Čím bolo tohtoročné cvičenie špecifické?
Treba hľadať širší kontext, ako to bolo v histórii vždy, či už sovietskej, alebo európskej, a teda to, že ide o nejakú reakciu. V tomto prípade vidím reakciu dvojakú. Tá prvá je smerom k Číne. Podľa prvých odhadov malo byť na cvičenie vyslaných viac ako 155-tisíc vojakov, z toho čínskych tritisíc. Je to signál, že krajiny dokážu spolupracovať, v minulosti sme ich spoločné cvičenia tak často nevideli. Druhý argument je ten protiamerický, pretože obe krajiny, aj Rusko, aj Čína, trpia asertívnejšou americkou politikou. Voči Ruskej federácii sú to silnejšie sankcie, voči Číne zase obchodná vojna.
Stali sa teda z Vladimira Putina a Si Ťin-pchinga spojenci?
Zaujímavé je, že počas tohto cvičenia sa vo Vladivostoku tiež konalo ekonomické fórum, kde lídri krajín práve o spojenectve hovorili. Obe krajiny však majú odlišné záujmy a spolupracujú pragmaticky, ten vojenský rozmer je skôr protiteroristický. Funguje to aj v Šanghajskej organizácii spolupráce, kde sú okrem Ruska a Číny členmi aj krajiny strednej Ázie. Organizácia síce funguje dlho, ale nie je vo všetkom jednotná. Ku krízovým momentom patrí napríklad anexia Krymu, proti ktorej zostala Čína neutrálna. Nepodporuje separatizmus, lebo má s ním problém sama.
Môžu cvičenia ešte viac zhoršiť vzťahy medzi Ruskom a Spojenými štátmi?
Rusko-americké vzťahy sú rozmer sám osebe. Tam stále hľadáme dno, kam sa môžu prepadnúť. Máme tu pozíciu Donalda Trumpa, ktorý je doma kritizovaný za spor s Rusmi, týkajúci sa zasahovania do amerických prezidentských volieb. Potom je tu druhá strana, ktorá je reprezentovaná ľuďmi z establišmentu, napríklad Mikeom Pompeom, ktorý je nielen proti Iránu, ale aj veľký spojenec Izraela a proti Rusku. Obe komory Kongresu tak ostro vystupujú proti Rusku. Tento jún to bol práve Kongres, ktorý tlačil na prezidenta, aby zosilnil sankcie a zúžil svoj manévrovací postoj, lebo panovali obavy z toho, ako sa bude správať. Establišment je veľmi protirusky nastavený, keďže Trump koná veľmi nepredvídateľne.
Manévre slúžia väčšinou aj na prezentáciu vojenskej techniky. Ako napreduje ruská modernizácia armády?
Rozmer je skutočne nielen symbolický, ale ide aj o to ukázať, že my máme tie zbrane, my máme tú techniku a je to aj jej skúška. Manévre majú niekoľko rovín a nie je to iba o ukazovaní sily. Rusko pracuje už od rokov 2008 a 2009 na modernizácii, keď sa pri gruzínskej operácii ukázalo, že jeho armáda nestojí za nič, lebo nefungovala základná komunikácia. Armáda sa odvtedy čoraz viac modernizuje a čoraz viac sa na ňu kladie dôraz v súvislosti s novou geopolitickou realitou. Najviac s Ukrajinou, ale i so širšou konfrontáciou so Západom po roku 2014.
Sú na modernizáciu primerane zacielené aj financie?
Síce sa koná už niekoľko rokov, ale ukazuje sa, že nejde všetko podľa očakávaní. Pred dvomi rokmi sa na to vymedzil rozpočet. Veľmi ambiciózne plány ako to, že Rusko zmodernizuje 70 percent techniky do roku 2020, sa museli obmedziť. K nepodarkom patrí aj to, že síce vyvinuli nový tank Armata, ale pri skúške na Červenom námestí v roku 2015 skolaboval.