S týmto rozhovorom ste súhlasili pod podmienkou, že uvedieme len vaše krstné meno Ales. Ste bieloruský novinár, ktorý ušiel pred režimom Alexandra Lukašenka do jednej z členských krajín Európskej únie. Dôvodom je fakt, že v Bielorusku stále žijú vaši príbuzní, ktorých nechcete ohroziť. Vaše plné meno aj krajinu súčasného pobytu máme v redakcii. Ako dlho už v zahraničnom exile žijete a prečo ste sa rozhodli pre odchod?
Odísť z Bieloruska som bol prinútený už pred viac než štyrmi rokmi. V roku 2020 som ako novinár pokrýval protesty, ktoré nasledovali po prezidentských voľbách. Navštívil som všetky kľúčové miesta udalostí tých dní. Bol som na nich už v prvý deň protestov, keď Minsk pripomínal mesto v obliehaní. Na uliciach boli v pohotovosti tisícky príslušníkov bezpečnostných síl. Nachádzal som sa len pár stoviek metrov od námestia, kde zabili prvého protestujúceho. Takisto som sa zúčastnil na prvom veľkom pochode, na ktorom sa zhromaždilo 400- až 500-tisíc ľudí.
Novinári to zrejme v Bielorusku nikdy nemali jednoduché a v ostatných rokoch to platí dvojnásobne...
Máte absolútnu pravdu. Novinári sa stali jedným z hlavných terčov režimu Alexandra Lukašenka. Zatýkali nás, bili a mučili. Obrovské množstvo novinárov odsúdili a teraz ich držia vo väzení. Podľa Bieloruskej asociácie novinárov ide dohromady o 42 reportérov. Spravidla sú proti nim vznesené absurdné obvinenia, najmä za účasť v extrémistických organizáciách. Len pripomeniem, že tento status dostali všetky nezávislé médiá, ktoré opustili krajinu a sú činné v zahraničí. Spolupráca s nimi alebo dokonca i rozhovor s ich zástupcami môže viesť k reálnemu trestu odňatia slobody. Existuje viacero takýchto precedensov. Za mreže môžete ísť hoci aj s obvinením z konania proti národným záujmom Bieloruska, z podnecovania nenávisti alebo ohovárania.
Na prvý pohľad môže číslo 42 vyzerať relatívne nízke...
Chcem zdôrazniť, že toto číslo je neúplné. Rodiny novinárov často nesúhlasia so zverejňovaním takýchto informácií, keďže nechcú zhoršiť situáciu svojich blízkych. Niektorí novinári si už svoje tresty odsedeli a sú na slobode, ako napríklad bývalý šéfredaktor nezávislého periodika Naša Niva Jahor Marcinovič, bloger Aliaksandr Ivulin alebo zamestnanec Rádia Liberty Aleh Hruzdilovič. Títo všetci po svojom prepustení opustili Bielorusko. Režim sa snaží vyhnať zo svojej krajiny tých, ktorí by preň mohli byť potenciálne nebezpeční. V krajine sa tak vytvoril režim ticha, ktorý vznikol pod tlakom strachu. Je to deprimujúci pocit, byť odsúdený za myšlienkový zločin. Pre mnohých Bielorusov sa dystopické romány Georgea Orwella stali desivou realitou.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 76% na dočítanie.
Zostáva vám 76% na dočítanie.