Čína nemá skutočných spojencov. Aspoň nie v bežnom západnom chápaní. Jediným štátom sveta, ku ktorému ju viaže záväzok vojenskej pomoci v prípade napadnutia, je izolovaná Severná Kórea.
Peking má uzavreté strategické partnerstvá s vyše 80 krajinami a dohody o spolupráci s asi šiestimi desiatkami ďalších, čo znamená, že diplomatická sieť Ríše stredu pokrýva už drvivú väčšinu zemegule. To jej zabezpečuje obrovský globálny dosah aj bez skutočných spojencov a pevných aliančných záväzkov.
Najnovšie sa to ukázalo aj počas americko-izraelského útoku na Irán. Islamskú republiku spája s komunistickou Čínou „komplexné strategické partnerstvo“ aj dohoda o dlhodobej spolupráci v mnohých oblastiach. Napriek tomu čínsky prezident Si Ťin‑pching neprišiel napadnutému Teheránu na pomoc – ani priamym vyslaním vojakov, ani poskytnutím vojenskej pomoci (minimálne nie navonok priznanej).
Celkom v súlade s dlhodobou čínskou stratégiou dokázal zostať mimo konfliktu (či skôr nad ním) a šikovne využiť všetky výhody tohto „božského nadhľadu“. Aj preto svetové médiá zaplavili analýzy o Číne ako tichom víťazovi iránskej vojny.
V článku sa ešte dočítate:
– Prečo vojna v Iráne bolí Čínu menej než Západ.
– Ako sa Číňania chránia pred strategickými šokmi.
– Aké ponaučenie si Peking berie z americko-iránskej konfrontácie.
Dostupné pre predplatiteľov 
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
Zostáva vám 87% na dočítanie.
