Píše sa rok 1916 a život v anglickom Sheffielde sa naplno podriaďuje vojnovému hospodárstvu. Na európskom kontinente zúri vojna a sheffieldske železiarne idú na plné obrátky. V uliciach sa zlovestne mihá zmes hmly, prachu a dymových splodín. Z tohto, nielen opticky degradovaného prostredia, sa náhle vynorí Lizzie, zapriahnutá do voza naloženého železným šrotom. Lizzie je samica slona indického...
Pred sto rokmi prebiehal dovtedy najstrašnejší konflikt v dejinách ľudstva. Neskôr sa preň ujalo označenie prvá svetová vojna. Hrôzy tejto vojny sa však netýkali iba ľudí, ale aj zvierat, ktoré pán tvorstva do svojich šlamastík už po tisíce rokov tradične zaťahoval.
Neumierali iba nevinné kone. Veľmi ťažké to mali napríklad aj mačky nasadzované proti myšiam. Tie sa v námorníctve dostali do prakticky neriešiteľného problému v prípade, ak došlo k potopeniu ich lode. Inak mali službu relatívne pohodovú. Zato tie zákopové boli prvé na rane v prípade chemického útoku, pretože to svinstvo je ťažšie než vzduch a drží sa teda pekne pri zemi. A pre mačky sa samozrejme nerobili žiadne plynové masky ako trebárs pre kone a pre psy (nakoniec, tie zvieracie masky boli aj tak v podstate na nič).
Výpočet do vojny zapojených druhov zvierat je však širší. Vo veľkých počtoch sa ako ťažné používali okrem koní aj osly a mulice, menej potom ťavy na blízkovýchodnom bojisku. V úlohe spojárov nosili správy poštové holuby, niekedy aj psy. Holuby sa dokonca používali ako prieskumníci. A psy nakoniec boli viacúčelovým prostriedkom: strážili, hľadali ranených, nosili malé náklady a v neposlednom rade sa túlili.
Prvá svetová vojna však zasiahla aj do životov tých niekoľko málo slonov, vyskytujúcich sa v európskych zoologických záhradách a cirkusoch. Účasť chobotnatcov však nebola priama, do prvej línie ich nikto neposielal. Napriek tomu si aspoň malú publicitu zaslúžia už len preto, že o tejto konkrétnej kapitole slonej histórie z rokov 1914 až 1918 sa u nás veľa nevie.
Za kráľa aj za cisára, slony, pochodom vchod!
Po tom, ako vojna vypukla, sa začalo hromadné vykupovanie a rekvírovanie koní, najmä ako ťažných zvierat pre armády. Automobilov vtedy ešte veľa nebolo a aj tie boli využívané vo vojnovom úsilí.
Po veľkých odvodoch tak v zázemí nastal nielen problém s nedostatkom mužov, ale tiež s tragickým nedostatkom koní. V tejto situácii prišli vhod aj slony, konkrétne slony indické, z rôznych zoo a hlavne z cirkusov. Tie druhé boli pre novú prácu vyslovene vhodné, pretože s človekom bežne kooperovali a stačilo ich len preškoliť z robenia opičiek na činnosť povedzme užitočnejšiu. Vlastne to slovo preškoliť berme v úvodzovkách, pretože už cirkusanti ich pri presunoch samozrejme bežne zapriahali.
Medzi dve hlavné oblasti zapojenia slonov do vojnového hospodárstva patrila jednak doprava ťažkých nákladov na kratšie vzdialenosti, vrátane manipulácie s nimi, jednak obhospodarovanie polí, kde ťahali pluhy, prípadne brány. A stále treba mať na zreteli, že sa pohybujeme rádovo v jednotkách kusov týchto zvierat (skrátka, ani počas vojny nebolo bežné pri prechádzke natrafiť na slona s pluhom na poli).
Takéto angažovanie slonov bolo celkom logické, čo vystihuje výskyt tohto fenoménu na strane Dohody i centrálnych mocností. Určite k tomu dochádzalo vo Veľkej Británii, Francúzsku, Belgicku a Nemecku. Minimálne jeden slon bol armádou zrekvírovaný aj so svojím ošetrovateľom vo Švajčiarsku, ale pravdepodobne oboch zakrátko prepustili, pretože krajina zostala po celý čas neutrálna. Kým sa pozrieme na niektoré prvovojnové chobotnatce bližšie, musíme pre úplnosť spomenúť, že k podobnému použitiu slonov došlo aj počas druhej svetovej vojny. A to dokonca v neporovnateľne väčšom meradle, pretože sa bojovalo aj na Ďalekom východe, kde boli doma.
Lizzie ťahá železo
Lizzie bola samica slona indického patriaca kočovnému zverincu Williama Sedgwicka, čo bol v podstate zvierací cirkus. Pred vojnou bola vo svojej cirkusovej úlohe veľmi obľúbená a samu ju to možno aj bavilo. A potom prišla vojna a odišli kone a ona musela nastúpiť do práce namiesto nich.
Práve pôsobenie Lizzie v spoločnosti Thomas W. Ward Ltd. v severoanglickom Sheffielde, ktorá si sloniu samicu prenajala, je asi najznámejším využitím tohto živočíšneho druhu pri práci počas Veľkej vojny. Samozrejme, nemôžeme hovoriť o totálnom nasadení, ale Lizzie si vybrať nemohla. A kto bol vlastne jej nový dočasný zamestnávateľ?
Firma Thomasa W. Warda sa v rokoch 1873 až 1982 zaoberala spracúvaním železného šrotu v tom najväčšom meradle. Neišlo o plechovky, ale o ťažké vyslúžilé stroje, lokomotívy, stavebné konštrukcie a v pobočkách v prístavoch boli dokonca demontované už nepotrebné námorné lode. Získaný materiál potom predávali železiarňam.
Ale vráťme sa do Sheffieldu prvovojnových rokov. Lizzie zastúpila prácu troch koní, ktoré tu pred odvedením do vojny ťahali voz, najčastejšie práve so starým železom. Okrem druhotných surovín potom dopravovala aj muníciu a funkčné stroje. Pri pohybe v nebezpečnom prostredí s povaľujúcimi sa tvrdými a ostrými predmetmi na zemi, mala vraj k dispozícii akési kožené nožné návleky.
A tak ako v cirkuse, aj v uliciach Sheffieldu mali ľudia Lizzie radi. Bola to pekná šibalka, tu a tam vám vytiahla z vrecka chobotom jablko, jednému nešťastníkovi zjedla cez otvorené okno dokonca hlavné jedlo a neopatrnému školákovi zhltla jeho jedinú čiapku.
Z ulíc Sheffieldu je známa aj fotografia trojzáprahu, ktorý tvoril slon a dve ťavy, ako ťahá voz s veľkými kotlami pre spoločnosť Thomas Oxley Ltd. Otázkou je, či aj v tomto prípade ide o Lizzie. Každopádne tie ťavy pochádzali tiež zo Sedgwickovho cirkusu.
Jenny pracuje s drevom
Tak ako mali Briti svoju Lizzie, Nemci sa mohli pochváliť, ak sa to tak dá povedať, slonicou Jenny. Tá navyše ako jediná zo slonov v tejto vojne ako jediná operovala neďaleko frontu, z nemeckého zázemia sa dostala na územie Francúzska a Belgicka. Jej práca nebola vôbec ľahká, ale aspoň pracovala často v lese a na vidieku vôbec, takže bola na čerstvom vzduchu.
V hlbokých lesoch v okolí severofrancúzskej obce Felleries ťažila drevo, ktoré sa po rozrezaní používalo napríklad na spevnenie zákopov. Pracovné výsledky mala vynikajúce. Sama dokázala „kosiť“ stromy s priemerom kmeňa až dve stopy. Žiadny strom vraj sama nezlomila v polovičke, ale vždy ho šikovne vykývala a vytiahla aj s koreňmi. Po zemi potom ťahala aj kmene, s ktorými by vraj nepohol ani tucet koní. Vyťažené drevo dopravovala na píly v okolí. A počas niektorých večerov, keď sa vrátila z ťažkej zmeny a človek by čakal, že od vyčerpania zaľahne a zaspí, ešte zabávala prítomných svojimi cirkusovými kúskami.
Práca s drevom bola síce hlavnou činnosťou Jenny, nie však jedinou. Okrem toho aj orala polia, ale to zvládne aj takmer každý kôň. Zaujímavejšia bola jej činnosť v úlohe posunovacej lokomotívy na zriaďovacej stanici.
Ako front postupoval k Nemecku, musela aj Jenny ustúpiť. Jej ošetrovateľ bol zranený, ona to však vydržala bez ujmy a po podpise prímeria sa ešte viac než dvadsať rokov pohybovala po rôznych zoologických záhradách.