Stubbyho si so sebou zobral do Európy jeho pán, desiatnik Robert Conroy zo 102. pešieho pluku americkej armády. Spočiatku svojho miláčika tajil, veliaci dôstojník však napokon súhlasil, aby pes zostal s jednotkou. A urobil dobre.
Stubby strávil s vojakmi na západnom fronte osem mesiacov, zúčastnil sa na niekoľkých ofenzívach a stal sa špecialistom v hľadaní ranených vojakov v tzv. krajine nikoho, teda medzi frontovými líniami. Tiež vycítil nebezpečenstvo jedovatého plynu vznášajúceho sa nad bojiskom a dokázal chlapov včas varovať pred v diaľke svištiacim delostreleckým granátom.
Po vojne nosil plášť s medailami, ktoré mu ušili vďačné francúzske ženy, a stretol sa i s prezidentom Woodrowom Wilsonom. Pes Stubby patril medzi zopár zvierat, ktorých príbehy z rokov 1914 až 1918 pretrvali do súčasnosti. Na bojiskách prvej svetovej vojny totiž hynuli spolu s vojakmi miliónové masy ich štvornohých spoločníkov.
Boje v Alpách
Psy našli cez I. svetovú vojnu vskutku široké uplatnenie. Existovali vycvičené strážne psy hliadkujúce v zákopoch, prieskumné psy schopné zacítiť nepriateľa na veľkú vzdialenosť, sanitárne psy vyhľadávajúce mŕtvych či v lepšom prípade ranených vojakov, ako aj psy určené na hľadanie výbušnín.
Vojaci najčastejšie využívali stredné plemená ako nemeckých ovčiakov. Mimochodom, pojem nemecký ovčiak bol vo Veľkej Británii po vypuknutí vojny z dôvodu nevraživosti k nemeckému národu zakázaný a používalo sa pomenovanie alsaský ovčiak.
Muži v uniformách si pochvaľovali aj čulé a pohyblivé dobermany, vycvičené ako kuriérne psy, ktoré boli vďaka tmavej srsti ťažko spozorovateľné.
„Sotva si predstaviť lepší spôsob doručovania správ ako pomocou psov. Vojak v uniforme, navyše s ťažkým vybavením, bol vítaným terčom ostreľovačov, telefónne spojenia nepriatelia ničili, vozidlá sa často kazili, no pes bol rýchly a dokázal prekonať prakticky akýkoľvek terén,“ vysvetľuje americký historik Indy Neidell, ktorý sa venuje každodennosti vojakov na západnom fronte.
Ťahali, nosili, lovili
Poľovnícke plemená zase v zákopoch lovili vojakmi tak nenávidené potkany, hoci v takýchto prípadoch sa osvedčili i po bojisku sa potulujúce mačky. Rakúsko-uhorská aj talianska armáda využívali psy na ťahanie vozíkov so zásobami a guľometmi, často v horskom alpskom teréne a hlbokom snehu. Voda, izolačné materiály do zákopov, dosky a stavebný m...
Zostáva vám 85% na dočítanie.