Mohla to byť pokojná politická návšteva počas jednej letnej nedele. 28. jún 1914. Rakúsko-uhorský následník trónu František Ferdinand d´Este bol po predošlom pripojení Srbska k monarchii pozvaný guvernérom rakúskych provincií v Bosne a Hercegovine Oskarom Potiorekom na návštevu Sarajeva. Keď skoro ráno dorazil do mesta, na vlakovej stanici nasadol do jedného z áut a spolu so svojou manželkou grófkou Žofiou Chotkovou sa chystali pozdraviť ľudí v meste. Onedlho sa mal stať rakúskym cisárom. Návšteva, z ktorej sa domov už nikdy nevrátil, však nakoniec zmenila celý svet.
„Iný“ panovník
A kto vlastne bol František Ferdinand? Synovec rakúsko-uhorského monarchu Františka Jozefa I., ktorý vládol dlhých 68 rokov, a ktorý bol k nemu počas života nekompromisný. „Zo spomienok pamätníkov vieme, že František Ferdinand d´Este bol veľmi rozporuplný človek, na jednej strane výbušný a prchký typ človeka, ktorý sa nebál povedať aj drsnú pravdu ľuďom do očí, ale na druhej strane veľmi láskavý ku svojim priateľom a milujúci otec a manžel,“ opisuje Jana Sedláčková z českého zámku Konopiště, kde strávil panovník s rodinou väčšinou času. Dôvod, prečo sa tu najradšej zdržiaval, bol prostý. „Zaľúbil sa do Žofie Chotkovej, a hoci pochádzala zo starobylého českého rodu, bola len grófka. Arcivojvoda si však nemohol zobrať o toľko stupňov nižšiu šľachtičnú, takže niekoľko rokov hľadal cestičky, dlhé roky tlačil na svojho strýka, aby si ju mohol zobrať,“ dodáva Sedláčková. To sa aj stalo, ale len s podmienkou, že jeho deti nebudú môcť byť následníci trónu, a s ďalšími obmedzeniami. Ťažko niesol napríklad to, že Žofia vždy musela stáť vzadu. Na zámku, kde žil šťastným životom, ho jeho strýko nikdy nenavštívil a pochopenie nemal ani medzi inými panovníkmi. Jedným z mála bol nemecký cisár Vilhelm II., ktorý však tiež údajne vykríkol: „Doparoma! Chotková na tróne Márie Terézie!“
A práve on bol u neho na zámku pár dní pred onou návštevou. Hoci sa dlhé roky špekulovalo, že už tam obaja plánovali prvú svetovú vojnu, po čase sa ukázalo, že nešlo o politickú návštevu. „František o vojnu nestál, veľmi dobre totiž vedel, v akom stave je rakúska armáda a že by neboli schopní dlho odolávať,“ vysvetľuje Sedláčková.
Neverili „znameniam“
Vysoký pán, ako mu hovorili v Konopišti, ešte stihol otvoriť pre verejnosť svoje záhrady a vydal sa na cestu. Po ceste prežili niekoľko pozoruhodných situácií, ako stvorené pre príbehy vojaka Švejka. Františka však tieto „znamenia“ neodradili. „Na rozdiel od cisárovej návštevy v roku 1910 nezabezpečovali teraz arcivojvodovu bezpečnosť vôbec žiadni vojaci, iba zhruba 150 policajtov a detektívov,“ píše vo svojej knihe o pamätníkoch tohto dňa Jiří Skoupý. Jedným z nich bol aj český šofér Leopold Lojka, ktorého si kvôli dobrým skúsenostiam najal na „ochranu“ Františka dôstojník rakúskej armády gróf Franz von Harrach.
V tej chvíli už na nich však číhali pripravení muži z organizácie Čierna ruka, pre ktorých bol František Ferdinand úhlavný nepriateľ. „To asi nemal byť atentát, nemal sa podariť. Srbsko malo skúsených atentátnikov, na túto akciu poslali amatérov, ktorí mali za sebou asi dvadsať striel zo zbrane. Otázkou je, či o tom vedela aj srbská vláda, ale skôr nie. Prečo to však ich ,vodca Apis’ urobil, je nevyjasnené,“ dodáva uznávaný český historik Jan Galandauer.
Srbi?
Do karát im však paradoxne hralo aj to, že bola presne známa trasa návštevy. Keď sa o desiatej vydali od kasární smerom k radnici, čakalo ich len pár kilometrov. O pár minút atentátnik Čabrinović aktivoval bombu pri okoloidúcom aute, no najdôležitejšiemu autu kolóny sa nič nestalo. „Prečo sa pokračovalo ďalej je len ďalšia súhra otázok, podľa mňa je to vina generála Potiorka, veď ten napríklad nedovolil vojakom ,očistiť ulice’, pretože mali špinavé uniformy,“ dodáva Galandauer. Rozhodli sa zmeniť trasu, nikto to však nepovedal šoférovi Lojkovi a ten zabočil na pôvodnú trasu. „Zastavil som auto, prehodil riadenie na spätný chod a chcel ísť späť. Náhle vyskočil z koridoru, ktorý tvorilo sarajevské obyvateľstvo, akýsi mladý chlapec, oprel sa o záložnú pneumatiku stojaceho auta a vystrelil dve rany,“ povedal po atentáte a do konca života bol presvedčený, že tomu mohol zabrániť. Mladý neskúsený Gavrilo Princip, ktorý ani nevedel, kam mieri, strelil dvakrát, a úspešne. Zabil Františka Ferdinanda aj jeho ženu.
Hoci stopy po vojne viedli aj do Budapešti či Ženevy a teraz pred pár dňami sa objavil list, ktorý podľa Srbov opäť naznačuje, že vojna bola plánovaná už rok dopredu, a teda neboli hlavnou príčinou len oni, atentát v Sarajeve bude akýmsi spúšťačom „veľkej vojny“ už navždy. „Nemôžeme tvrdiť, že nebyť atentátu, vojna by nebola. Len by možno bola iná. Atentát sa ale nemal podľa všetkého podariť, takže buď sme fatalisti a povieme si, že to jednoducho tak malo byť, alebo je to proste absolútna náhoda, že vyšiel. Ale náhoda, ktorá určovala dejiny,“ uzavrel Galandauer.
Chronológia prvej svetovej vojny
1914
28. jún
V Sarajeve bol počas oficiálnej návštevy spáchaný atentát na následníka trónu habsburskej monarchie arcivojvodu Františka Ferdinanda d´ Este.
28. júl
Zástupcovia vlád Rakúska-Uhorska sa vo Viedni dohodli na podobe a texte ultimáta Srbsku. Napriek tomu, že srbská vláda väčšinu požiadaviek v krátkej lehote akceptovala, následne krajine Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu.
1. – 6. august
Vojnu vypovedali aj ďalšie štáty. Ústredné mocnosti (Nemecko na strane Rakúsko-Uhorska, neskôr sa pridalo Turecko) voči Dohode (Rusko, Francúzsko a Veľká Británia na strane Srbska, neskôr sa pridalo Belgicko, Japonsko a Grécko).
5. – 10. september
Francúzsko v bitke na rieke Marne zastavilo pôvodne úspešný postup nemeckých vojsk, ktoré napredovali z Belgicka do Paríža. Stroskotal tak plán Nemecka na bleskovú porážku Francúzska. Začal sa prechod k tzv. zákopovej vojne.
1. december
Po neúspechoch rakúsko-uhorskej armády na východnom fronte v Haliči ruské vojská uskutočnili úspešný prielom cez Dukliansky priesmyk a obsadili Bardejov.
2. december
Rakúsko-uhorské vojská druhýkrát dobyli Belehrad, neskôr sa však museli stiahnuť k Drine. To bol začiatok stabilizácie srbského frontu na línii Dunaja, Driny a Sávy až do roku 1915.
1915
3. apríl
Veľká časť vojakov pražského pluku rakúskej armády dezertovala na ruskú stranu, čo naštartovalo sériu protičeských opatrení a panovník vydal príkaz o exemplárnom treste za dezerciu.
26. apríl
Tajnou dohodou sa Taliansko pripojilo k Dohode a o necelý mesiac vypovedalo vojnu Rakúsko-Uhorsku. To spustilo boje v Alpách a na rieke Soči.
7. máj
Nemecká ponorka spôsobila potopením zaoceánskeho parníka Lusitania rozhorčenie a protesty v USA a úvahy o vstupe do vojny po boku Dohody.
22. október
V Clevelande sa podpísala dohoda o spoločnom postupe pri vzniku československého štátu.
1916
Apríl
Milan Rastislav Štefánik predložil talianskej vláde memorandum o budúcom usporiadaní strednej Európy s plánom vytvorenia juhoslovanského štátu, presadzoval alternatívu československého štátoprávneho usporiadania.
31. máj – 1. jún
Pri Jutskom polostrove sa uskutočnila najväčšia námorná bitka prvej svetovej vojny s nerozhodným výsledkom
1. júl
Anglicko-francúzske vojská začali útok pri rieke Somme, s bitkou pri Verdune sa stala najrozsiahlejšou bitkou vojny s viac ako miliónom mŕtvych. Boje trvali takmer päť mesiacov.
28. august
Rumunsko vyhlásilo vojnu Rakúsko-Uhorsku.
21. október
Bol spáchaný atentát na rakúskeho ministerského predsedu Karla Stürgkha, zastrelil ho sociálny demokrat Friedrich Adler.
21. november
Zomrel rakúsky cisár a uhorský kráľ František Jozef I., ktorý vládol habsburskej monarchii od roku 1948. Na trón nastúpil jeho synovec, arcivojvoda Karol (v Rakúsku ako Karol I., v Uhorsku ako Karol IV.)
20. december
Porážkou Nemecka sa skončili opozičné boje s francúzskou armádou pri Verdune.
1917
10. január
Dohodové mocnosti sformulovali návrhy na mierové rokovania ako reakciu na požiadavky Nemecka, ktoré si nárokovalo na vplyv v Poľsku, Belgicku a dominanciu v strednej Európe. Koncom mesiaca však začalo neobmedzenú ponorkovú vojnu, vyvolalo ďalšie protesty USA.
8. marec
Demonštráciami v Petrohrade vypukla februárová revolúcia (podľa juliánskeho kalendára), ruský cár Mikuláš II. abdikoval, vznikla Dočasná vláda.
23. marec
Cisár Karol I. viedol mierové rokovania s francúzskou vládou, uznaním francúzskych nárokov na Alsasko-Lotrinsko porušil Karol I. lojalitu voči spojencovi Nemecku.
6. apríl
Vyhlásením vojny Nemecku vstúpili USA do vojny.
24. október
Masívna protiofenzíva armád Nemecka a Rakúsko-Uhorska na talianskom fronte donútila Talianov ustúpiť až k rieke Piave, kde sa začal dlhý pozičný boj.
7. november
Boľševický prevratom sa začala ruská Októbrová revolúcia (podľa pravoslávneho kalendára). O mesiac vyhlásilo USA vojnu Rakúsku-Uhorsku.
22. december
Začali sa mierové rokovania medzi Nemeckom a Ruskom.
1918
3. marec
Rusko, Nemecko a Rakúsko-Uhorsko podpísali Brest-litovský mier, ktorého podmienky možno označiť za nemecký diktát. O necelé tri týždne začalo Nemecko poslednú sériu ofenzív vo Francúzsku.
16. apríl
Po tom, čo sa odhalili tajné rokovania Rakúska-Uhorska o separátnom mieri s Dohodou, odstúpil rakúsko-uhorský minister zahraničia a krajina sa stala do medzinárodnej izolácie.
23. jún
Po najkrvavejších bojoch na rieke Piava, na ktorých sa zúčastnili českí a slovenskí vojaci, sa rakúsko-uhorské jednotky stiahli.
Júl – august
Nemecká armáda podnikla tzv. Luddendorfovu ofenzívu, počas ktorej sa jej podaril prielom do Francúzska. Protiútok spojeneckých francúzskych, britských a amerických vojsk kulminoval druhou bitkou pri Marne, ktorá sa skončila porážkou Nemecka.
28. október
Po bezpodmienečnej kapitulácii Rakúska-Uhorska vznikla Československá republika.
11. november
Po tom, čo rakúske velenie požiadalo Dohodu o mier a bolo podpísané medzi nimi prímerie, sa vojna presne o 11. hodine podpisom kapitulácie skončila. Karol Habsburský abdikoval a vznikla tiež Rakúska republika.