So spoluväzňom Alfrédom Wetzlerom zachránil pred smrťou dvestotisíc ľudí. Židovský štát ho napriek tomu desaťročia ignoroval. A on s jeho historikmi až do konca života viedol bolestivý spor. Profesor neurológie a muž, ktorý odmietol svoj život postaviť iba na holokauste. Rudolf Vrba.
Povetrie koncentračného tábora v Osvienčime prevŕta zvuk sirén. Je 7. apríl 1944, pol deviatej večer. Pár hodín nato dostáva veliteľ správu, že ušli dvaja Židia v ochrannej väzbe. Esesáci sú už hodnú chvíľu v najvyššej pohotovosti. Vonkajšie hranice tábora zviera hustá strážna reťaz a každý meter areálu prečesáva tisícdvesto mužov. Robia to dôkladne, systémom zužujúceho sa kruhu so psami uprostred.
Utečenci sa v tej chvíli polomŕtvi od vypätia krčia v tesnom, spoluväzňami vopred pripravenom priestore, pod haldou dielcov určených na budovanie nových väzenských barakov. V areáli tábora. Telo im zviera mučivá bolesť z netypickej polohy, sú však pripravení prečkať tu tri dni a tri noci. Až vtedy sa totiž pátranie po utečencoch v Osvienčime zastavuje.
Starší z nich má dvadsaťšesť a ten druhý len necelých dvadsať rokov. Walter Rosenberg, ten mladší, nahmatá nabrúsené ostrie svojho noža a zaprisahá sa, že keď ho nájdu, nedostanú ho zo skrýše živého. „Čoskoro budeme voľní. Voľní alebo mŕtvi,“ hovorí si v duchu. Aspoň tak svoje myšlienkové pochody o dvadsať rokov neskôr opíše v knihe Utiekol som z Osvienčimu.
Impulzívny mladík
„Výbušný, dynamický, so sklonom k dobrodružstvu a k impulzívnemu riešeniu zložitých problémov.“ Takto Rudolfa Vrbu, ktorý sa až do svojej účasti v protifašistickom odboji identifikoval s rodným menom Walter Rosenberg, opisuje historik Ivan Kamenec. A dodáva, že bol presným opakom pokojného, rozvážneho a skromného spoluutečenca Alfreda Wetzlera. Práve pre svoju protikladnosť ich ostatní väzni vyslali na nebezpečnú misiu ako ideálny pár na prekonávanie hraničných situácií.
Pravdou však je, že Vrbu tie isté vlastnosti, vlastnosti bojovníka – ako ho opisuje Tomáš Pě...
Zostáva vám 85% na dočítanie.