Bol to neviditeľný, ale kľúčový front. Okrem pozemných či leteckých operácií sa počas II. svetovej vojny viedli ešte jedny - v továrňach. Tam si uznanie Hitlerovho Nemecka vybojoval Albert Speer.
Rozporuplný muž, pôvodným povolaním architekt, ktorý sa označoval za Hitlerovho priateľa, dokázal napriek bombardovaniu a nedostatku surovín zabezpečiť zbrojnú výrobu až do konca vojny.
Štyri roky po nej sovietsky diktátor Stalin povedal: „Hitlerovi generáli, odchovaní dogmou Clausewitza a Moltkeho nepochopili, že vojna sa vyhráva v továrňach.“ Myslel síce zoštátnené továrne, ale pravdu mal v jednom: Nemecko prešlo na masovú zbrojnú výrobu neskoro.
Hitler sa spoliehal na bleskové vedenie vojny (a rovnaké víťazstvá), a tak sa vojnovou prestavbou priemyslu spočiatku vôbec nezaťažoval. Keď sa v Nemecku dostal k moci, mal totiž okrem vojnových plánov ešte iné: chcel prestavať nemecké mestá, najmä Berlín, vo svojráznom nacistickom duchu. A práve to ho zblížilo s architektom Albertom Speerom, ktorý pre neho pracoval od svojich začiatkov v nacistickej strane.
Sen o najkrajšom meste
Speer pochádzal z bohatej rodiny. Architektom bol jeho starý otec i otec. Keď vyštudoval, Nemecko ovládala hospodárska kríza, a hoci bol nadpriemerne nadaný, o zakázky mal núdzu. A vtedy ho okúzlil Hitler.
„Strhlo ma nadšenie, ktoré na všetkých prenášal rečník (Hitler) priam fyzicky vetu po vete a ktoré marilo akékoľvek námietky,“ zapísal si po návšteve Hitlera na vysokej škole. Okamžite vstúpil do jeho nacistickej strany - a zákazky sa objavili.
Jednou z nich bola prestavba Hitlerovho bytu po tom, ako sa stal ríšskym kancelárom. Tam si ho Hitler prvýkrát všimol. Pre dvadsaťosemročného Speera to bolo osudové stretnutie. Neskôr si zapísal: „Našiel som svojho Mefista.“
Hitler, ktorý mal od mladosti neukojené umelecké sklony, bol posadnutý túžbou stavať, „aby svetu zanechal svedectvo o svojej epoche“.
Lenže práve Speer mal byť očitým svedkom slávy a skazy Hitlerovej ríše. Ešte pred vojnou plánovali s Hitlerom vybudovať z Berlína najkrajšie mesto sveta - mal vraj byť niečím medzi Washingtonom a Parížom. A v roku 1945 bol Speer svedkom toho, ako sa mesto zmenilo na ruiny. Vrátane jeho vlastných stavieb.
Základný kameň Germánie, ako sa mesto malo volať, položili v júni 1938 a všetky jej hlavné stavby mali byť dokončené v roku 1950. Projekt mal najvyššiu prioritu a bolo naň vyčlenené neobmedzené množstvo financií.
Už onedlho sa tak Hitler mohol nadchýnať novým ríšskym kancelárstvom, ktorého výstavba trvala 12 mesiacov. Vtedy pochopil, že Speer, ktorý práce osobne riadil, je nielen talentovaný architekt, ale aj schopný organizátor.
Mimochodom, práve v súvislosti s Germániou neobstojí Speerovo povojnové tvrdenie, že nevedel nič o masovom vyvražďovaní a o deportáciách. Niektoré totiž sám inicioval.
Napríklad v jestvujúcom centre Berlína, ktoré sa malo kvôli výstavbe novej metropoly zbúrať, bolo viac než 50-tisíc bytov, v ktorých žilo takmer 200-tisíc ľudí. Nemecká historička Susanne Willemsová, ktorá v tejto súvislosti preštudovala množstvo dobových dokumentov, zistila, že to bol práve Speer, kto v septembri 1938 berlínskej mestskej rade navrhol, aby vysťahovala Židov do geta za mesto a ich byty dala tým, ktorým ich budú musieť zbúrať.
Vážnou prekážkou pri výstavbe bola aj potreba veľkého množstva stavebného materiálu. Aj tu však Speer našiel riešenie. Po dohode s Himmlerom mali byť dodávky žuly a tehál zabezpečené tak, že v lomoch a tehelniach budú pracovať väzni z koncentračných táborov, vďaka čomu budú aj náklady minimálne.
Jednoducho sa vysporiadal tiež s problémom zdroja pracovných síl na budovanie Germánie. Aj tých bolo treba veľmi veľa a vyriešil sa nútenými prácami, na ktoré mali byť nahnaní ľudia z okupovaných území.
Nová úloha
Novú metropolu ríše ale postupne čoraz viac zatienila vojna a na veľkolepé stavby sa zabudlo. Vo februári 1942 zahynul šéf nacistických pracovných organizácií a minister pre zbrojenie Fritz Todt, tvorca nemeckej diaľničnej siete. Speera si zavolal Hitler: „Vymenúvam vás za nástupcu ministra Todta vo všetkých jeho funkciách.“ „Ale ja predsa ničomu z toho nerozumiem,“ namietal architekt. Márne.
Tak sa „nevojak“ Speer stal v zmätku tretej ríše ministrom zbrojného priemyslu. Nebol jediným diletantom - ministrom zahraničných vecí bol napríklad von Ribbentrop, obchodník s alkoholickými nápojmi, a nezabúdajme na najväčšieho diletanta všetkých čias - Hitlera.
Ale Speer sa k novej úlohe postavil čelom: rozhodol sa využiť skúsenosti organizátora nemeckého hospodárstva počas prvej svetovej vojny Walthera Rathenaua, ktorý bol židovského pôvodu. Tento manažér presadzoval typizáciu, normalizáciu a deľbu práce medzi podnikmi. Speer išiel ešte ďalej: vytvoril okruhy pre jednotlivé druhy zbraní a vývojové komisie, ktoré kontrolovali vznik nových druhov zbraní a zabraňovali zbytočným vývojovým prácam.
„Posadnutý poslaním som sa nesnažil o zúženie, ale o rozšírenie svojich právomocí. Prispievala k tomu úcta k Hitlerovi, pocit povinnosti, ctižiadostivosť a sebauplatnenie. Vo veku 36 rokov som bol najmladším ministrom v ríši. Priemyselná organizácia zakrátko zahŕňala viac než 10-tisíc pracovníkov a pomocných síl. Na našom ministerstve pracovalo iba 218 úradníkov,“ popisoval neskôr sám Speer.
Čelil však aj kritike. Vytýkali mu, že zavádza americké metódy, jeho postavenie mu závidel obávaný ríšsky maršal Hermann Göring. A zápasil aj so zmätkom nacistického plánovania - keď kontroloval zákazky v tlačiarňach, objavil napríklad objednávku na mapy Perzie, kam nemecká armáda nikdy nepostúpila.
Uznanie vodcu a moc znamenali všetko
Za pol roka narástla priemyselná výroba viac než o štvrtinu. Produkcia munície sa zdvojnásobila a výroba tankov stúpla tiež o štvrtinu. Speer sa netajil tým, že keď nastal problém, podržal ho Hitler.
„V žiadnom prípade pri týchto úspechoch neišlo, ako sa často tvrdí, o výkon môjho génia. Mnohí organizačne schopní technici môjho úradu by boli nepochybne v týchto veciach vhodnejší, ale ani jeden nemohol mať úspech, pretože nemohol na misky váh hodiť Hitlerov nimbus. Uznanie vodcu a moc znamenali všetko.“
Historik Paul Johnson ukazuje, ako rástla napríklad produkcia lietadel, a to napriek bombardovaniu na konci vojny: „1. septembra 1939 malo Nemecko iba 3 906 lietadiel, v nasledujúcom roku 10 392. Až v rokoch 1943-44, keď už bolo neskoro, dosiahla vojnová výroba 24 795 lietadiel v roku 1943 a maximum 40 953 v roku 1944.“
Koniec vojny sa blížil. A padala aj Speerova hviezda. Jeho obľuba u führera klesla a s ňou aj schopnosť zabrániť nerozumným riešeniam, ktoré presadzoval diletant Hitler. Obrovské prostriedky sa tak vynaložili zbytočně na vývoj veľkorakety, ktorá sa ukázala ako nepoužiteľná.
„Bola to jedna z mojich nejvážnejších chýb,“ napísal si Speer. Ale inak výsledky boli: tryskové lietadlá mali prevahu nad nepriateľskými a proti nemeckej rakete V1 nebolo obrany.
Lenže to bolo neskoro. S blížiacim sa zánikom sa Hitler začal zaoberať myšlienkou, že nepriateľovi nechá spálenú zem - zničí všetko, továrne, vodovody... Speer bol proti a jeho príkazy nesplnil. Zmietali ním však pochybnosti - tesne pred pádom Berlína prenikol odvážnym letom do centra mesta, aby navštívil Hitlera v bunkri. Namiesto vodcu našiel iba ľudskú trosku.
Pochopil, čo chcú počuť a zachránil sa
O pár dní bolo po všetkom a Speer skončil v americkom zajatí. Najprv to nebolo zlé. Odviezli ho do Versailles, kde ho americkí experti vypočúvali v otázkach vývoja nacistických zbraní. Ale potom prišiel Norimberg.
Albert Speer sedel ako jeden z nacistických vojnových zločincov na lavici obžalovaných a bál sa o život. Na rozdiel od ostatných ale pochopil, že ak bude s víťazmi spolupracovať, môže sa šibenici vyhnúť. A tak sa dal na túto hru.
„Tento proces je nutný a potrebný. Aj v autoritatívnom režime musí existovať niečo ako spoluzodpovednosť za také strašné činy,“ vyhlásil okrem iného pred tribunálom a ochotne pred ním vypovedal.
Hovoril to, čo chcela druhá strana počuť a žalobcom stále potvrdzoval, že nacistický režim bol zločinný. Vyhlásil, že ako dôležitý člen vedenia ríše nesie zodpovednosť za všetko, čo sa stalo, prejavil ľútosť nad tým, že bol súčasťou tohto režimu a že plnil nehumánne príkazy. Trval však na tom, že o deportáciách a masovom vyhladzovaní miliónov ľudí v koncentračných táboroch nič nevedel.
Ďalší nacistickí prominenti sediaci na lavici obžalovaných ho prebodávali pohŕdavými pohľadmi. No a keď Speer začal rozprávať o tom, že na jar 1945 chcel zabiť Hitlera (do vetracej šachty jeho bunkra vraj plánoval pustiť otravný plyn), to už Göringa, ktorý inak celé dianie ostentatívne ignoroval, až vystrelilo zo stoličky.
Speerovi však táto taktika vyšla. Víťazi potrebovali aspoň jedného polepšeného hriešnika a slovo dodržali, nedali mu trest smrti. Keď na záver procesu predstúpil pred tribunál, aby si vypočul verdikt, z úst sudcu zaznelo: dvadsať rokov väzenia.
Ešte predtým kajúcne vyhlásil: „Nočná mora ľudstva, že raz bude možné národy ovládať pomocou techniky, sa v autoritatívnom Hitlerovom systéme takmer uskutočnila. Každý štát tohto sveta sa nachádza v nebezpečenstve...“
Výnosný imidž kajúcnika
„Keď som nemeckému väzenskému lekárovi Dr. Pfückerovi povedal o strachu odsúdených na smrť, ubezpečil ma, že každému z nich smel pred popravou podať sedatívum. Takmer som im závidel, oni to už majú za sebou. Ako ja prežijem väzenie? Včera som si skúšal predstaviť, ako ho opúšťam po dvoch desaťročiach, už ako starý muž,“ napísal si 16. októbra 1946 do svojho denníka, ktorý si viedol po celý čas pobytu v spandauskej väznici. Napokon prežil nielen tých 20 rokov, ktorých sa tak bál.
Na slobodu, kde ho čakala manželka Margarete, vyšiel Albert Speer v septembri 1966 a imidž kajúcnika, ktorý si osvojil pred norimberským tribunálom, si budoval aj ďalej. A s ním aj pridanú hodnotu.
Rozhovory, ktoré poskytoval a knihy, ktoré vydal, mu totiž nepriniesli iba novú slávu. Vychádzali v stotisícových nákladoch a najmä v prvých rokoch išli priam na dračku. Obraz nacistu, ktorý oľutoval, tak Speerovi nielen zachránil život, ale zabezpečil mu aj slušné príjmy. Keď vtedy v Norimbergu čakal, aký rozsudok nad ním vynesú, ani vo sne mu nezišlo na um, že sa to raz takto dobre skončí.
Na konci augusta 1981 zamieril z Heidelbergu, kde žil, do Londýna. Mal tam dohodnutých niekoľko rozhovorov pre britské médiá. Tie však už neurobil. Po náhlej mozgovej príhode 1. septembra 1981 Albert Speer ako 76-ročný zomrel.