Cieľom Medzinárodného vojenského tribunálu pre Ďaleký východ, ktorý sa začal v máji 1946, bolo potrestanie hlavných japonských vojnových zločincov, podobne ako to bolo v Nemecku v prípade Norimberského tribunálu, z právnych ustanovení ktorého aj vychádzal. Takzvaný Tokijský proces sa skončil sa pred 70 rokmi, 12. novembra 1948.
Tribunál, ktorý zasadal v budove ministerstva vojny v Tokiu, rozhodoval o vine a trestoch 28 popredných predstaviteľov armády a politického života, ktorí mali byť súdení za zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny.
Predsedala mu porota zložená z jedenástich sudcov, pričom každého delegovala jedna z víťazných spojeneckých mocností – Spojené štáty americké, Sovietsky zväz, Veľká Británia, Čína, Holandsko, dočasná vláda Francúzskej republiky, Austrália, Nový Zéland, Kanada, Britská India a Filipíny. Rovnakým spôsobom boli menovaní aj žalobcovia, na čele ktorých stál Američan Joseph B. Keenan.
Podobne ako pri Norimberskom procese, aj v Tokiu sa na verejnosť dostali viaceré fakty o japonských vojnových zverstvách (napríklad o masakri, ktorý nasledoval po dobytí čínskeho mesta Nanking), ale aj o krutom zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, ku ktorému dochádzalo nielen v zajateckých táboroch.
Rozsudku, ktorý bol predsedajúcim tribunálu austrálskym sudcom Williamom Webbom čítaný od 4. do 12. novembra 1948, sa napokon nedočkali traja obžalovaní. Počas procesu zomreli prirodzenou smrťou bývalý minister zahraničných vecí Jósuke Macuoka a minister námorníctva admirál Osami Nagano. Hlavný ideológ japonského militarizmu Šúmei Ókawa sa už v úvode procesu nervovo zrútil, nakoniec ho súd označil za nepríčetného a zbavil ho obvinení.
Spomedzi zvyšných 25 obžalovaných dostali siedmi trest smrti. Porota takýto verdikt vyniesla nad generálmi Kendžim Doiharom, Heitaróm Kimurom, Iwanom Macuiom, Akirom Mutóom, niekdajším ministrom zahraničných vecí Kókim Hirotom, ministrom vojny Seiširóm Itagakim a najvyššiemu trestu neunikol ani bývalý premiér a obľúbenec cisára Hirohita generál Hideki Tódžó. Ďalších 16 mužov bolo odsúdených na doživotné väzenie. Väčšinu z nich, trinásť, napokon v roku 1955 podmienečne prepustili, traja sa toho nedožili.
Nielen trestu ale aj samotnému súdu vyhol Hirohito aj ostatní členovia cisárskej rodiny, a to napriek tomu, že niektorí z princov sa preukázateľne podieľali na páchaní vojnových zverstiev. V priebehu procesu bola niekoľkokrát spomenutá jeho úloha v snahe ukončiť zničujúcu vojnu rozpútanú z popudu militaristických politických klík. Proti cisárovi, ktorý bol zároveň najvyšším vojenským veliteľom, nakoniec ani nikto z obžalovaných nevypovedal a všetci radšej brali vinu na seba.
Rozhodnutie nestíhať Hirohita, ktorému zaručil beztrestnosť hlavný veliteľ okupačnej správy generál Douglas MacArthur, vychádzalo z americkej snahy o čo najrýchlejšiu stabilizáciu a demokratizáciu krajiny, ktorá bola po porážke vo vojne demoralizovaná. Stalo sa však aj predmetom kritiky, a to nielen MacArthurovho povojnového konania, ale tiež výkonu spravodlivosti, ktorý mal práve Tokijský proces zabezpečiť.
Kritici okrem toho napríklad namietali aj to, že počas tribunálu sa uplatňovalo anglosaské právo a takisto, že rovnako sa mali prerokúvať zločiny spáchané Spojencami, najmä zvrhnutie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki Američanmi, či bezohľadné zaobchádzanie s japonskými vojnovými zajatcami, ktorého sa dopúšťali Sovieti.