Československí piloti i ďalší vojaci, ktorí po okupácii Čiech a Moravy a vzniku Slovenského štátu v marci 1939 zamierili do exilu, sa od začiatku zapojili do bojov druhej svetovej vojny. Vycvičení letci slúžili v Poľsku a neskôr vo Francúzsku, najväčšiu slávy však dosiahli v modrých uniformách britského Kráľovského letectva (RAF).
Okrem stíhačov sa už od roku 1940 zapojili do akcie aj príslušníci 311. bombardovacej perute, ktorí podnikli prvý nálet 10. septembra 1940.
Československé jednotky v rámci RAF sa začali formovať v lete 1940, ako prvá z nich bola 12. júla 1940 založená 310. stíhacia peruť. O necelé tri týždne neskôr potom vznikla 311. bombardovacia peruť. Do znaku dostala husitský okovaný cep a remdik a jej heslo znelo „Na množstvo nehľaďte“. Ešte v septembri 1940 sa utvorila 312. peruť a v máji 1941 napokon 313. peruť RAF, obe stíhacie.
Česi a Slováci však slúžili aj v britských a poľských perutiach, naopak československé perute dopĺňali anglickí či kanadskí letci.
Do čerstvo založenej 311. perute, vyzbrojenej dvojmotorovými bombardérmi Vickers Wellington, prišlo viacero skúsených letcov a už 7. septembra 1940 prví z nich dokončili výcvik. O tri dni neskôr sa potom prvé lietadlá s označením KX na trupe prvý raz zapojili do náletov, cieľom bola zriaďovacia stanica v okupovanom Bruseli.
„Dodnes nepochopím, že nás vtedy nezostrelili. Šili po nás všetkým možným,“ opísal nálet, pri ktorom bombardovali iba z výšky 150 metrov, jeden z pilotov Jan Hrnčíř.
Nasadenie Čechoslovákov do náletov, ktoré šikovne využívala britská propaganda, ale nedopadlo vždy tak šťastne, ako bojový krst. Bombardéry 311. perute pristávali po akciách na domovskom letisku v grófstve Norfolk so zranenými a mŕtvymi, často sa ale nevrátili vôbec. Letcov čakal v lepšom prípade neistý osud v nemeckom zajatí, v horšom zahynuli. Už v polovici októbra napríklad prišla peruť nad Kielom a Brémami o štyri stroje a na šesť týždňov musela byť pre nedostatok posádok stiahnutá z boja.
Po príchode nových posádok, ktorých osudy vo svojej neskôr sfilmovanej knihe Nebeskí jazdci (1964) opísal zadný strelec 311. perute Filip Jánský, sa Čechoslováci vrátili k bombardovaniu. Často útočili napríklad na okupovaný francúzsky prístav Brest, kde v lete 1941 vážne poškodili ťažký krížnik Prinz Eugen.
Straty, ktoré sa veľmi ťažko dopĺňali, však narastali. Do apríla 1942, keď „tristojedenástka“ skončila s náletmi, absolvovala 1 029 bojových letov a z 318 mužov ich stratila 128 (94 padlo).
Zvyšok vojny tak decimovaná československá bombardovacia peruť RAF strávila v rámci Pobrežného veliteľstva, kde ju čakala o čosi pokojnejšia, i tak však náročná služba plná nebezpečenstva. Jej wellingtony vyrážali na mnohohodinové hliadkovacie lety nad more, kde pátrali po nemeckých lodiach a ponorkách.
V lete 1943 sa Čechoslováci konečne dočkali nových amerických štvormotorových bombardérov Consolidated B-24 Liberator a ich už trochu obstarožné Vickersy Wellington putovali do výslužby.
Počas služby v Pobrežnom veliteľstve sa českí a slovenskí letci stretávali nielen s nemeckými námornými silami, ale aj s diaľkovými stíhačkami Junkers Ju 88 alebo Messerschmitt Bf 110, ktoré pre nich predstavovali vážne nebezpečenstvo. Pri stretnutí nad morom mali letci v bombardéroch Consolidated Liberator proti svorke „stodesiatok“ iba malé šance. Ich obeťou sa stal napríklad slávny boxer Vilda Jakš, ktorý slúžil ako zadný strelec a padol v auguste 1943 nad Biskajským zálivom.
Práve táto časť Atlantiku medzi Pyrenejským a Bretónskym polostrovom bola až do leta 1944 hlavným miestom nasadenia lietadiel 311. perute, potom sa presunuli do Škótska a začali pôsobiť nad Severným morom.
Hliadkovacie lety nad morom robili Čechoslováci v bombardéroch s označením PP na trupe až do konca vojny. Počas troch rokov sa im podarilo zničiť päť ponoriek, najcennejším „úlovkom“ liberatorov s československými posádkami sa stala loď Alsterufer s nákladom wolfrámu, potopená v decembri 1943.
V druhej časti služby vykonala peruť 2 084 bojových letov, počas ktorých stratila 16 strojov a 104 letcov.
Po kapitulácii Nemecka sa príslušníci 311. perute RAF podieľali na návrate Čechoslovákov do vlasti, potom sa jednotka stala základom Leteckých plukov 24 a 25 československého letectva. Po februári 1948 čelili mnohí členovia „tristojedenástky“ komunistickej perzekúcii, viacerí emigrovali. Uznania sa opäť dočkali až po novembri 1989.