Najpočetnejšiu súčasť československého vojska sformovaného v zahraničí v priebehu 2. svetovej vojny predstavovalo vojsko vytvorené na území Sovietskeho zväzu. Jeho súčasti boli zároveň jedinými československými zahraničnými jednotkami, ktoré sa zúčastnili bojov na bojiskách Slovenského národného povstania a pri oslobodzovaní Slovenska v rokoch 1944 a 1945.
Výstavba československého vojska na území ZSSR prebiehala na základe Dohody medzi vládou Sovietskeho zväzu a vládou Československej republiky z 18. júla 1941, ako aj Vojenskej dohody medzi hlavným veliteľstvom ZSSR a hlavným veliteľstvom československým z 27. septembra 1941. Začala sa na začiatku januára 1942 v ruskom mestečku Buzuluk, v ktorom sa organizačne sformoval a na nasadenie do bojov pripravoval 1. československý samostatný prápor.
Personálnym základom jeho výstavby sa stalo 93 bývalých príslušníkov československej jednotky vytvorenej na území Poľska, ktorá pod vedením podplukovníka Ludvíka Svobodu 18. septembra 1939 prešla na územie ZSSR. Po kompletnom vyzbrojení a preverení bojaschopnosti bol tento prápor pod velením plukovníka L. Svobodu 30. januára 1943 odoslaný na front do priestoru Charkova. V tom čase bolo v jeho jednotkách dovedna 969 osôb, z ktorých 78 sa hlásilo k slovenskej národnosti. Po odchode práporu na front v Buzuluku zostala náhradná rota so záložným plukom. V týchto dvoch jednotkách bolo na začiatku februára 1943 dovedna 923 osôb, 26 z nich sa hlásilo k slovenskej národnosti.
Oslobodzovali Kyjev
K bojovému nasadeniu 1. československého samostatného práporu došlo pri Sokolove (južne od Charkova) v prvej polovici marca 1943. Stal sa tak prvou zahraničnou jednotkou bojujúcou na východnom fronte v zostave vojsk Červenej armády. Po jeho stiahnutí z frontu sa spolu so záložným plukom z Buzuluku stal základom výstavby 1. československej samostatnej brigády, ktorá sa realizovala v Novochopersku od konca prvej dekády mája do septembra 1943. Dňa 30. septembra 1943 jednotky brigády, v ktorých bolo dovedna 3 517 osôb (z toho 343 Slovákov), začali postupný presun na front. V zostave sovietskych vojsk boli potom 5. novembra nasadené do bojov za oslobodenie hlavného mesta Ukrajiny Kyjeva. Po jeho oslobodení (ráno 6. novembra 1943) bojovali pri Vasilkove, Fastove, Čerňachove, Rude, Beloj Cerkvi a Žaškove. Ich pôsobenie na fronte trvalo až do polovice marca 1944, keď na základe žiadosti veliteľa brigády generála L. Svobodu došlo k ich presunu do priestoru juhovýchodne od Lucka.
Ďalší vývoj československého vojska v ZSSR ovplyvnila politika
Počas bojov 1. československej samostatnej brigády pri oslobodzovaní západnej Ukrajiny došlo k viacerým vojensko-politickým udalostiam, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili ďalší vývoj československého vojska v ZSSR. Patrili k nim aj rokovania prezidenta Dr. Eduarda Beneša v Moskve v decembri 1943 a po nich nasledujúce rokovania náčelníka vojenskej kancelárie prezidenta generála Antonína Nižborského, náčelníka československej vojenskej misie generála Heliodora Píku a generála Jana Kratochvíla a so zmocnencom velenia Červenej armády generálom G. S. Žukovom, počas ktorých bola predložená žiadosť o rozšírenie výstavby československých jednotiek s využitím zajatcov „československých národností“ zo slovenskej a maďarskej armády.
Na tomto základe potom J. V. Stalin 30. decembra 1943 podpísal rozhodnutie Štátneho výboru obrany o ďalšej výstavbe československých jednotiek. Nariaďovalo sa ním vyhovieť žiadosti československého velenia, aby popri už existujúcej 1. československej samostatnej brigáde a záložnej rote došlo k výstavbe paradesantnej brigády, samostatného tankového práporu, stíhacej leteckej perute a náhradného práporu. Na ich sformovanie sa mali využiť príslušníci existujúcej československej náhradnej jednotky a vojenskí zajatci z „nemeckej, maďarskej, talianskej a rumunskej armády československých národností a občianstva, nachádzajúci sa v táboroch NKVD pre vojnových zajatcov“.
Skorú realizáciu tohto nariadenia umožnil prechod vyše 2 000 príslušníkov slovenskej 1. pešej divízie do zajatia Červenej armády, uskutočnený na konci októbra 1943 pri Melitopoli. Dňa 9. novembra 1943 z nich v Timoševke (severozápadne od Melitopoľa) vznikol Pluk slovenských dobrovoľníkov, ktorý sa pod velením podplukovníka Viliama Lichnera pred koncom novembra presunul do Usmane.
Po žiadostiach jeho príslušníkov, aby im bolo umožnené vstúpiť do československého vojska, bol tento pluk na začiatku januára 1944 sústredený v Jefremove, kde sa stal personálnym základom výstavby 2. československej paradesantnej brigády. Týmto sa zásadným spôsobom zmenil podiel Slovákov v československých jednotkách sformovaných na území ZSSR. Podľa prehľadu o zložení československého vojska v zahraničí v polovici februára 1944 ich bolo 3 027.
Druhú najpočetnejšiu skupinu – 2 524 osôb – tvorili Rusíni (Podkarpatorusi), 932 osôb sa hlásilo k českej národnosti, 298 k židovskej a ostatní k iným národnostiam. Vstupom príslušníkov Pluku slovenských dobrovoľníkov do československého vojska v Sovietskom zväze sa podstatným spôsobom zmenil aj podiel Slovákov na celkových počtoch československého vojska nachádzajúceho sa v tom čase na území ZSSR a vo Veľkej Británii.
V polovici februára 1944 v ňom bolo dovedna 13 305 osôb. Najväčším počtom boli zastúpení vojaci českej národnosti (5 503 osôb), druhou najpočetnejšou národnostnou skupinou sa stali Slováci (4 061 osôb), po nich nasledovali Rusíni a Ukrajinci (2 524 osôb) a zvyšok tvorili príslušníci iných národností.
Ďalším významným zdrojom rozšírenia výstavby československého vojska v ZSSR sa na začiatku jari 1944 stali volynskí Česi, ktorým ako občanom Sovietskeho zväzu sovietska vláda povolila vstup do československých jednotiek. To prispelo k tomu, že 10. apríla 1944 generálny štáb Červenej armády vydal memorandum o výstavbe 1. československého armádneho zboru. K jeho organizácii sa pristúpilo na začiatku mája 1944 pod velením generála Jana Kratochvíla, ktorý mal v tom čase k dispozícii 1. československú samostatnú brigádu, 2. československú paradesantnú brigádu a 128. československú stíhaciu leteckú peruť, ktorá vznikla 3. mája.
V druhej polovici mája vznikol 1. československý tankový pluk, v priebehu júna a júla 1944 došlo k zriadeniu 3. československej samostatnej brigády, 1. československej samostatnej tankovej brigády, 1. československého stíhacieho leteckého pluku, zborového delostreleckého pluku, niekoľkých zborových jednotiek a súčastí zborového tyla.
Pri oslobodzovaní Československa nechceli chýbať
Vzhľadom na skutočnosť, že vojská Červenej armády v priebehu Ľvovsko-sandomierskej operácie (13. júla – 29. augusta 1944) postupovali na západ v blízkosti predvojnových severovýchodných hraníc Československa, požiadal veliteľ zboru generál J. Kratochvíl 27. júla 1944 veliteľa 1. ukrajinského frontu maršala ZSSR I. S. Koneva o nasadenie jednotiek zboru do boja o hranice a vstup na československé územie.
Urobil tak napriek tomu, že ešte nebolo úplne dokončené formovanie 3. československej samostatnej brigády, zborového delostreleckého pluku, 1. československej samostatnej tankovej brigády a ďalších jednotiek. Svoje rozhodnutie požiadať o nasadenie zboru na front zdôvodňoval tým, že z politických a morálnych dôvodov nie je možné dopustiť, aby vojská Červenej armády vstúpili na územie Československej republiky bez československých vojenských jednotiek v ZSSR. Velenie 1. ukrajinského frontu žiadosti vyhovelo a v nasledujúcich dňoch sa 1. československý armádny zbor začal z priestoru Černovíc, Sadagury a Proskurova presúvať bližšie k línii frontu.
SNP vytvorilo príležitosť pre nasadenie československých jednotiek na našom území
Požiadavku nasadiť československé vojenské jednotky sformované na území Sovietskeho zväzu do prvej útočnej operácie, počas ktorej vojská Červenej armády prekročia predvojnové hranice ČSR, nastolila už pred koncom prvej dekády marca 1944 československá exilová vláda v návrhu dohody so sovietskym velením pre prípad vstupu vojsk Červenej armády na územie Československa.
Tomu zodpovedajúci text sa potom stal súčasťou obsahu dohody o pomere medzi československou správou a sovietskym najvyšším veliteľom po vstupe sovietskych vojsk na československé územie, podpísanej v Londýne 8. mája 1944. V súlade s tým československí vojenskí činitelia v ZSSR predložili sovietskemu veleniu viaceré žiadosti o presuny a nasadenie týchto jednotiek tak, aby mohli vstúpiť na československé územie hneď pri prvej vhodnej príležitosti.
Takáto príležitosť vznikla po začatí povstania na Slovensku, v situácii, keď sa vojská 1. a 4. ukrajinského frontu nachádzali niekoľko desiatok kilometrov od predvojnových severovýchodných hraníc ČSR a Hlavný stan najvyššieho velenia schválil návrh na uskutočnenie útočnej operácie na pomoc povstalcom z priestoru Krosna cez Dukliansky priesmyk v smere na Prešov. Pred jej začiatkom sa hlavné sily 1. československého armádneho zboru sústredili v priestore severne od poľského Krosna.
V tomto čase bolo v súčastiach zboru dovedna 16 451 osôb. Z tohto počtu bolo 7 852 Čechov (6 927 z nich boli volynskí Česi), 3 326 Slovákov, 4 030 Rusínov a Ukrajincov, zvyšok príslušníkov zboru sa hlásil k iným národnostiam. Do bojov o prechod hraníc však 1. československý armádny zbor pod velením generála J. Kratochvíla (od 10. septembra 1944 generála L. Svobodu) vstúpil bez 1. československého stíhacieho leteckého pluku a 2. československej paradesantnej brigády. 1. československý stíhací letecký pluk sa mal čoskoro presunúť na povstalecké územie Slovenska. 2. československá samostatná paradesantná brigáda sa v tom čase sústreďovala v priestore Przemyśla, a do bojov v Karpatsko-duklianskej operácii bola nasadená od 11. do 19. septembra 1944. Po stiahnutí z frontu sa pripravovala na letecký presun na povstalecké územie, ktorý postupne prebiehal od 25. septembra.
Posledný boj ešte po kapitulácii Nemecka
Od 9. septembra 1944, prvého dňa bojov zboru na krosniansko-duklianskom smere, ktorým sa začala účasť československého vojska sformovaného na území ZSSR na oslobodzovaní Československa, prešli príslušníci 1. československého armádneho zboru bojmi v Karpatsko-duklianskej operácii, ktorá bola súčasťou Východokarpatskej operácie Červenej armády (8. september – 28. október 1944), Východoslovenskej operácie (20. november – 31. december 1944), Západokarpatskej (12. január – 28. február 1945), Ostravskej (10. marca – 5. mája 1945) a Pražskej operácie (6. mája – 11. mája 1945).
Posledné bojové úlohy príslušníci zboru plnili už po oficiálnej kapitulácii nemeckých vojsk, keď 10. mája likvidovali zvyšky nepriateľských jednotiek v priestore obcí Konice, Boskovice, Svitávka a Letovice. V tomto čase už do jeho organizačnej štruktúry patrili štyri pešie brigády, tanková brigáda, zmiešaná letecká divízia, zborový delostrelecký pluk a ďalšie zborové jednotky. Umožnila to skutočnosť, že počas náboru dobrovoľníkov uskutočňovanom po prekročení hraníc Slovenska, ako aj mobilizácie prebiehajúcej na postupne oslobodzovaných územiach, do bojových útvarov zboru, výcvikových jednotiek, škôl a tylových zariadení nastúpilo do začiatku druhej polovice mája vyše 74 000 osôb. Prevažnú väčšinu z nich predstavovali Slováci (67 799 osôb).
Celkový počet príslušníkov československého vojska, ktoré vzniklo na území Sovietskeho zväzu, zaevidovaných v období od začiatku roka 1942 do polovice mája 1945 tak narástol na takmer 97 300. Z toho bolo 72 400 Slovákov, 12 499 Rusínov a Ukrajincov, 8 780 volynských Čechov a 3 670 Čechov.
Vyše 450 oslobodených miest a dedín Československa
Pripomínajúc si históriu československého vojska sformovaného na území ZSSR však nemôžeme nespomenúť ani to, že boje, ktorými jeho príslušníci prešli na území Ukrajiny, Poľska a Československa, si vyžiadali nemalé straty – 3 942 mŕtvych a nezvestných a 11 173 ranených. Zo súhrnného počtu uvedených strát takmer 93 percent predstavujú straty 1. československého armádneho zboru pri oslobodzovaní Československa, počas ktorého jeho jednotky oslobodili vyše 450 dedín a miest.