V posledných týždňoch sa nad mestom objavujú často, ale vždy iba preletia. Bratislavčania si už na spojenecké bombardéry, ktoré sa vznášajú nad ich hlavami, akosi zvykli, rovnako ako na zvuk sirén, avizujúci riziko ozbrojeného útoku zo vzduchu. Letecké poplachy sa pomaly stávajú bežnou súčasťou života slovenskej metropoly.
Je piatok 16. júna 1944. O desiatej predpoludním sa znovu začne v meste ozývať kvílenie sirén.
„Vylihoval som ešte v posteli. Bezstarostne som sa obrátil na druhý bok, keď o niekoľko minút sa zatriasol celý dom. Po strašnej detonácii vyleteli sklá na oblokoch, do izby sa vovalil prach, padali obrazy a omietka. Zotmelo sa. Vyskočil som z postele a v pyžame a bosý utekal do pivnice. Na schodišti boli obyvatelia domu, ale nevnímali sme sa. Všetkých ovládla panika, boli sme presvedčení, že náš dom dostal priamy zásah. Ozývali sa nové detonácie, všetko sa triaslo a pivnička, kde sme sa krčili, ani zďaleka neposkytovala dostačujúcu ochranu. Preto som radšej vybehol na ulicu a splašene hľadal bezpečnejší úkryt. Všade bolo počuť zúfalé výkriky,“ bude o niekoľko desaťročí vo svojich memoároch nazvaných Pierot s puškou spomínať herec František Zvarík.
Bratislava prudko a kruto precitá. Toto už nie je falošný poplach, dnes na ňu prvýkrát naozaj padajú bomby. Pokojný slnečný deň sa v okamihu mení na inferno a ľudia sú šokovaní. Vojna bola síce v ich podvedomí aj doteraz prítomná, no zároveň predsa len tak nejako vzdialená. Zrazu je priamo tu a oni jej hrôzu a dôsledky pociťujú na vlastnej koži.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 82% na dočítanie.
Zostáva vám 82% na dočítanie.