S rastúcim vplyvom sovietov, orgánov robotníckych a vojenských zástupcov, ktoré ovládli boľševici (frakcia ruskej sociálnej demokracie), musela zápasiť ruská dočasná vláda prakticky od chvíle, ako sa po zvrhnutí cárskeho režimu v marci 1917 dostala k moci. O jej násilné prevzatie sa boľševici vedení Vladimirom Iľjičom Leninom pokúsili už v júli, vtedy však neuspeli.
Ďalšiemu náporu však už dočasná vláda neodolala. Siedmeho novembra 1917 ju boľševici zvrhli a v krajine nastolili moc sovietov. Udalosť, komunistickým režimom v Rusku a neskôr aj v ďalších krajinách označovaná ako Veľká októbrová socialistická revolúcia, na dlhé desaťročia zmenila politickú mapu sveta a výrazne zasiahla do životov desiatok miliónov ľudí na celom svete.
Také veľké boli dôsledky akcie, ktorú si ľudia v Rusku i v samotnom Petrohrade, kde k prevratu došlo, v ten deň prakticky ani nevšimli. A je ťažké uveriť aj tomu, že o boľševikoch, ktorí sa napokon pri moci držali vyše 70 rokov, sa toho v Rusku až do jari 1917 veľa nevedelo a že ešte na jar spomínaného roku boli s približne 20-tisíc stúpencami iba málo významnou politickou silou.
Príčiny pádu ríše cára Mikuláša II. spočívali podľa historikov najmä v porážkach vo vojne, v katastrofálnej hospodárskej situácii, hlade a biede. Dočasná vláda, vedená kniežaťom Georgijom Ľvovom a neskôr Alexandrom Kerenským, sa usilovala o demokratické reformy, ale od začiatku narážala na rastúcu nespokojnosť obyvateľstva a stúpajúci vplyv sovietov, ktoré tvorili paralelné mocenské centrum.
Napätie vyplývajúce z dvojvládia zosilnelo ešte viac po návrate Lenina z Zürichu do Ruska v apríli 1917, keď neskorší vodca revolúcie predstavil známe aprílové tézy, ktorých jadrom bolo povestné heslo „Všetku moc sovietom!" Prijaté boli s odporom a ohromením, radoví členovia strany si ich však pomaly osvojovali.
Po neúspešnom júlovom pokuse o prevrat musel Lenin ujsť do Fínska a vplyv boľševikov na istý čas zoslabol. Lenin začal meniť stratégiu a na svojich kolegov naliehal, aby sa venovali príprave ozbrojeného povstania.
Boľševikov vtedy financovalo Nemecko, ktoré chcelo vyvolať v Rusku chaos. Nemecké vedenie tiež napríklad vypravilo vlak, v ktorom Lenin v apríli tajne cestoval do Ruska, a Kerenského vláde sa po potlačení letného pokusu o puč podarilo na krátky čas boľševikov zdiskreditovať práve tým, že sú nemeckí agenti.
V septembri došlo vo viacerých dôležitých sovietoch k preskupeniu síl v prospech boľševikov. Tí získavali čoraz väčšiu popularitu aj vďaka svojmu postoju k pokusu generála Lavra Kornilova o puč, keď vystupovali ako ochrancovia vlasti. Ich vplyv rástol predovšetkým medzi robotníkmi a vojakmi v Petrohrade a v októbri ovládli tamojší soviet, ktorého predsedom sa stal Lev Trockij.
V tom istom čase sa uskutočnilo aj ilegálne zasadnutie ich ústredného výboru, na ktorom boľševici rozhodli o puči. Nie jednomyseľne, ako by sa mohlo zdať, ani vedenie boľševikov nebolo v otázke spôsobu prevzatia moci jednotné. Grigorij Zinoviev a Lev Kamenev napríklad presadzovali parlamentnú cestu.
To už bol v Petrohrade aj Lenin, ktorý sa vrátil tajne, pretože stále bol v platnosti zatykač na jeho osobu. Vypracoval plán prevratu, organizáciu mal na starosti vojenský revolučný výbor, na čele ktorého stál Trockij. K predsedovi dočasnej vlády Kerenskému sa informácie o hrozbe boľševického prevratu dostali, oznámil teda, že časť petrohradskej posádky bude presunutá na severný front, aby pomohla odraziť nemecký nápor. Reakciou bola vzbura a posádka sa pridala na stranu boľševikov.
Šiesteho novembra začali vojaci pod vedením komisárov vojensko-revolučných výborov a príslušníkov červených gárd obsadzovať významné body v Petrohrade. Prevzatie moci bolo dokončené 7. novembra 1917 (podľa v tom čase v Rusku platného juliánskeho kalendára bol 25. október, preto sa aj revolúcia označovala za októbrovú).
Výstrel slepého náboja z krížnika Aurora o 21:40 bol signálom k útoku na Zimný palác, ktorý bol sídlom vlády. Strážila ho iba hŕstka kadetov a ženský prápor a hoci bol v sovietskej ére prevrat a najmä útok na palác interpretovaný ako dramatický a heroický boj, skutočnosť bola oveľa prozaickejšia.
Boľševici sa v sídle vlády nestretli s výraznejším odporom. Prevažná väčšina kadetov krátko po začiatku útoku ušla, príslušníčky ženského prápora takisto a došlo iba k sporadickej streľbe. V samotnom Petrohrade ľudia vôbec netušili, že v Zimnom paláci sa odohráva štátny prevrat. Mesto žilo svojím bežným životom, električky normálne jazdili, kaviarne a reštaurácie boli otvorené, v divadlách sa hralo.
Väčšina ministrov Kerenského vlády bola zatknutá na paralelne prebiehajúcom II. všeruskom zjazde sovietov. Tam Trockij oznámil, že dočasná vláda bola zvrhnutá a po tom, ako menševici (umiernení sociálnu demokrati) na protest opustili rokovanie, bol prevrat schválený. Vlády v krajine sa ujala Rada ľudových komisárov, čo bol nový orgán, zložený výhradne z boľševikov. Na jeho čele stál Lenin, Trockij sa stal ľudovým komisárom zahraničných záležitostí, komisárom pre národnostné otázky zase Josif Stalin.
V snahe upevniť si pozíciu, získať symaptie a legitimitu prijala nová vláda Dekrét o mieri a Dekrét o pôde. V tom prvom vyzvala všetky bojujúce strany aby ukončili vojnu, druhým zrušila vlastníctvo pôdy, ktorú zabrali soviety a mali ju prerozdeliť roľníkom. V decembri 1917 potom vznikla tajná polícia s názvom Čeka, ktorá pod vedením Felixa Dzeržinského začala okamžite s popravami odporcov revolúcie.
Po podpísaní Brestlitovského mieru medzi ústrednými mocnosťami a Ruskom v marci 1918 potom boľševici násilne rozpustili Ústavodarné zhromaždenie, v ktorom nezískali väčšinu. Po vyhlásení sovietskej ústavy v júli 1918 a presťahovaní vlády z Petrohradu do Moskvy potvrdili napokon v roku 1920 svoju moc v Rusku víťazstvom v občianskej vojne.
V roku 1922, keď vznikol Zväz sovietskych socialistických republík, sa na návrh Lenina stal generálnym tajomníkem boľševikov Stalin. Neskôr práve Lenin márne varoval pred Stalinovou túžbou po moci a keď v roku 1924 zomrel, rozhorel sa vo vedení strany boj. Stalin sa postupne svojich odporcov zbavil a začalo sa jedno z najtragickejších období v histórii krajiny, ktoré si vyžiadalo desiatky miliónov zmarených ľudských životov. Príťažlivosti boľševickej utópie pritom sprvu podľahla aj pomerna veľká časť západných umelcov, vedcov a intelektuálov.