Pred tridsiatimi rokmi - 30. októbra 1987 - zavraždil Štefan Svitek z Brezna na strednom Slovensku svoju tehotnú manželku aj dve malé dcéry. Ako by to nestačilo, telá obetí ešte "rozpáral" nožom alebo žiletkami a vytrhal vnútornosti. Súd ho poslal na šibenicu. Trest smrti bol vykonaný v júni 1989. Išlo o poslednú popravu v Československu.
Svojou zvrátenosťou sa "Horehronský rozparovač" zapísal do histórie československej kriminalistiky, jeho príbeh však u nás príliš známy nie je.
Trojnásobnú vraždu spáchal Štefan Svitek hodinu pred polnocou z 30. na 31. októbra 1987 v okresnom meste Brezno, ktoré leží v oblasti Horehronia.
Keď na miesto činu prišli kriminalisti a vošli do rodinného domu na Stromovej ulici číslo 9, musel sa im zatajiť dych. Celkom isto boli zvyknutí na rôzne podoby násilia, tu však išlo o niečo výnimočné.
Na zakrvavenej podlahe ležali tri ľudské telá. Každé malo rozbitú hlavu. Jedno patrilo tehotnej Márii Svitkovej, dve malým dievčatkám - šesťročnej Anne a štvorročnej Elene. Žena a staršie z dievčat boli rozpárané. Na zemi sa váľali vnútornosti, dve odrezané prsia a ku všetkej hrôze aj niekoľkomesačný plod vytrhnutý z tela matky. Páchateľ nemal zľutovanie so žiadnym z týchto životov, "rozobral" aj telíčko ešte nenarodeného chlapca.
Vyšetrovanie ukázalo, že vrahom je 27-ročný Štefan Svitek, otec rodiny. Muž po čine z domu utiekol a neskôr sa pokúsil spáchať samovraždu, to sa mu nepodarilo. Tak sa prihlásil príslušníkom Verejnej bezpečnosti.
Pri výsluchu detailne opísal, čo sa v nedeľu 30. októbra odohralo.
Popoludní bol Svitek u svojho kamaráta Jozefa Nováčika, ktorému pomáhal rezať drevo. Pri práci sa výdatne občerstvoval domácou slivovicou a ríbezľovým vínom. Okolo ôsmej hodiny večernej sa s kamarátom rozlúčil a vyrazil domov. Po ceste si urobil dve zastávky - jednu v hostinci Pod zeleným stromom a druhú v hoteli Hron. Na oboch miestach popíjal. Dal si niekoľko pohárikov borovičky, víno a tri veľké pivá. To tretie už mu servírka dať nechcela, ale prehovoril ju. Keď cítil, že má dosť, vydal sa za rodinou.
"Išiel som pešo, ale nebol som schopný chôdze. Na hodinu som si sadol v parku na lavičku. Domov som prišiel asi o 23. hodine. Dvere boli zamknuté, v dome bola tma, tak som zabúchal. Manželka sa prebudila a cez dvere mi nahnevane povedala, nech sa vrátim tam, odkiaľ som prišiel. Počul som, ako si ide zase ľahnúť. To ma rozzúrilo. Vzal som v drevárni sekeru, zapáčil som s ňou v mieste, kde je zámok, a otvoril si dvere," popísal začiatok krviprelievania Svitek.
So sekerou v ruke vošiel do spálne a prišiel k posteli, na ktorej spali vedľa jeho ženy obe malé dcéry.
"Prečo mi neotvoríš?," spýtal sa Svitek manželky.
Namiesto odpovede prišlo veľavravné gesto. Žena sa na posteli otočila čelom k stene, chrbtom k naštvanému mužovi.
Štefan v sebe zacítil ďalší nával zúrivosti. Zdvihol sekeru a udrel s ňou Máriu do hlavy. Žena sa prestala hýbať, rana však prebudila deti. "Zľakol som sa, aby nevideli, čo som urobil manželke, a nezačali kričať. Sekerou som preto bil do hlavy aj ich. Neviem, koľko rán dostali, ale každú z dcér som udrel najmenej dvakrát. Potom sa mi zdalo, že manželka zachrčala, tak som sa do nej znova pustil," uviedol obvinený.
Keď zlosť poľavila, zahodil Svitek sekeru v kuchyni. Na linke si všimol nôž. "Neviem, prečo som ho vzal do ruky a vrátil sa s ním do spálne. Z nehybnej manželky som strhal šaty. Nožom som jej potom rozpáral telo od pohlavných orgánov až ku krku. Hlavne v oblasti hrudnej kosti som musel vyvinúť veľkú silu, porezal som sa pri tom do prstenníku pravej ruky," posťažoval sa Svitek.
Chcel sa obesiť
Popis ďalšieho vrahovho konania, ktorý je zaznamenaný vo vyšetrovacom spise, je len pre odolných čitateľov.
"Keď som manželke rozrezával telo, vyvalili sa von vnútornosti. Ľavou rukou som jej to všetko vytrhal. Bola v treťom alebo štvrtom mesiaci tehotenstva, tak z nej vypadol aj plod (ten Svitek rozobral žiletkou, na výsluchu však uviedol, že si to nepamätá - pozn. autora). Odrezal som jej prsia, potom som ju strhol z postele na zem," pokračoval páchateľ. V kuchyni našiel vrece na zemiaky, do ktorého uložil zavraždené dcérky. Vyšiel z domu a premýšľal, že ich ukryje v lese. Ušiel asi sto metrov, keď si to rozmyslel a vrátil sa späť.
Doma Svitek vysypal mŕtve deti z vreca na zem. Jeho pozornosť upútala krabička žiletiek položená na dreze. Jednu vzal a staršej dcére s ňou rozrezal brucho. Tiež jej pritom z tela vytrhal vnútornosti.
"Pamätám si, že v tej chvíli zaštekal u susedov pes. Spanikáril som a rýchlo zhasol svetlo. V tme som zacítil, ako sa mi lepia nohavice, tak som si ich vyzliekol. Zavrel som vchodové dvere a šiel som si umyť ruky aj nohy, pretože som ich mal od krvi. Prezliekol som sa a dom som opustil," popisoval Svitek.
Na úteku muž najprv prenocoval v jednej starej chatke, ďalšiu noc strávil v bývalom dome svojich rodičov. Poznal to tam, dovnútra sa dostal cez senník. Napadlo ho, že si podreže semenníky. Našiel vreckový nožík, ale s tým to nešlo, bol tupý. Potom objavil žiletky. Porezal sa a keď mu začala tiecť krv, tak toho nechal. Našiel staré švihadlo a šiel sa obesiť na trám.
"Keď som sa prebral, ležal som na zemi. Krvácal som z nosa. Švihadlo sa pretrhlo a ja som spadol dole. Tá jama, ktorá je pri dverách, tú som urobil hlavou pri páde na zem. Časť povrazu mi zostala na krku. Umyl som sa v studni. Potom som išiel do neďalekej obce Sedmák. Pri ceste som uvidel zaparkovanú policajnú Aviu, tak som sa príslušníkom Verejnej bezpečnosti prihlásil," uzavrel svoju výpoveď Svitek.
Upálenie žaby, porezaný dobytok
Svitkova rodina žila na lesnej samote. Štefan mal štyroch súrodencov. Matka bola chorá na srdce a zomrela, keď mal 18 rokov. Otec praktizoval tvrdú výchovu a prísne tresty. Syn musel v mladosti napríklad kľačať na strúhadle alebo na ostrom polene a to aj niekoľko hodín.
Do školy začal Svitek chodiť ako šesťročný. Bol zaostalý, učivo nechápal, mal veľa neospravedlnených hodín. Na vojnu ísť nemusel, po vyšetrení na psychiatrii získal modrú knižku. Neskôr začal pracovať na píle, potom bol opakovane vo výkone trestu. Keď nastúpil do JRD, zarábal asi štyritisíc korún mesačne, čo boli na vtedajšiu dobu slušné peniaze. Žiadne obvyklé záľuby nemal. Občas si doma zahral na fujare alebo harmoniku. Fajčil až štyridsať cigariet denne, alkohol pil od trinástich rokov.
V tom veku mal tiež prvý pohlavný styk a to s dcérou od susedov. Neuspokojilo ho to. V štrnástich rokoch začali jeho sexuálne kontakty so zvieratami. "Teľaťu dával do tlamy penis a ukájal sa, keď mu ho cmúľalo. Neskôr súložil s kravami. Sex s jalovicou ho vzrušoval viac než milovanie so ženou," napísali do posudku znalci, ktorí Sviteka po vražde skúmali.
Okrem zoofílie preukázalo vyšetrenie u obvineného aj sadomasochizmus. Svitek nezapieral, že v desiatich rokoch zapaľoval handru, do ktorej predtým zabalil žaby. Jeho obľúbenou zábavou bol pohľad na sliepku priviazanú za nohu. Páčilo sa mu, ako sa trepala až do úplného vysilenia. Potom jej ešte pichol haluz do zadku. Alebo chytil mačku a priviazal ju pri osom hniezde. Pozoroval, ako sa trápi, keď dostáva žihadlá.
Jednému býkovi odrezal nožom semenníky. Zviera silne krvácalo a bolo nutné ho zabiť. Nožom tiež dobodal kravu do krku a rodidiel. Potom jej odrezal vemeno, do vagíny jej napchal násadu od vidlice. Tiež toto zviera museli utratiť. Ďalšiemu býkovi na pastve amputoval semenníky rozbitou žiarovkou.
Ako 16-ročný opakovane znásilnil mentálne retardovanú ženu. Zbil ju, búchal jej hlavou o zem, do pohlavných orgánov jej vopchal svietidlo. Ďalšiu ženu prepadol na cintoríne v Brezne. V ruke mal dýku a hrozil, že ju pobodá. Rukoväťou zbrane udrel obeť niekoľkokrát do tváre. Vzrušovalo ho, keď videl, že jej z nosa tečie krv a ako sa ho bojí. Chcel s ňou súložiť, ale niekto ich vtedy vyrušil.
Svitek tiež s potešením ubližoval sám sebe - rezal sa žiletkami alebo sklom, pichal si ostrý drôt do brucha.
Po vražde ženy a dcér v liste z väzby napísal: "Teraz sa ma pýtajú, aký trest by som si zaslúžil a aký čakám. Je mi úplne jedno, či mi dajú povraz, výkon trestu alebo psychiatriu. Len nech ma zbavia tých mojich hlúpych nápadov a myšlienok, ktoré ma už roky prenasledujú."
Vezmite mi pohlavné orgány, navrhol vrah
Hlavné pojednávanie s obžalovaným Svitekom začalo na Krajskom súde v Banskej Bystrici 24. mája 1988. Pred päťčlenným senátom, ktorý viedol sudca Arnošt Škorpil, vrah vinu priznal.
"Viem, že pri pitve mojej manželky bolo zistených 25 sečných rán. Ja si skutočne na to, koľkokrát som do nej zaťal sekeru, nepamätám. Mohlo to byť 25-päťkrát. Tiež neviem, čím som rozrezal plod, či to bolo sekerou, nožom alebo žiletkou," tvrdil Svitek.
Traja znalci na čele s psychiatrom docentom Ľubomírom Vraždom ho charakterizovali ako citovo chladného a agresívneho psychopata a sexuálneho devianta. Jeho ďalší pobyt na slobode označili za vysoko nebezpečný. Konštatovali tiež, že "vyliečenie" obžalovaného nie je možné.
"Pokiaľ ide o poruchy sexuálneho pudu, je potrebné povedať, že do jeho sadistických praktík patrí nielen spôsobovanie bolesti, ale aj znehybnenie obete, manipulácia s mŕtvolami, ich rezanie, odrezávanie a upravovanie genitálií. Intelekt vyšetrovaného je v pásme podpriemeru (IQ 81), nerozvinul sa na základe vrodenej retardácie, ale aj kvôli nedostatočne stimulujúcemu rodinnému prostrediu," uviedli znalci.
Deň pred vynesením rozsudku spísal Svitek svoje záverečné vyjadrenie. Pripustil, že si za to, čo urobil, zaslúži prísny trest. "Berte ohľad na to, že si to teraz uvedomujem, ale v čase spáchania činu som bol v agresívnej nepríčetnosti, kedy som nemohol zvážiť a rozpoznať následky svojho konania," obhajoval sa vrah. Nebol spokojný s tým, čo o ňom pred súdom povedali psychiatri. Súdu navrhol, že si nechá odstrániť pohlavné orgány alebo časť mozgu, ak to pomôže v jeho liečbe.
30. mája 1988 vyhlásil predseda senátu v najväčšej pojednávacej sieni Banskobystrického súdu rozsudok. Svitek dostal trest smrti.
"Uloženie trestu smrti vyžaduje účinná ochrana spoločnosti, pretože v osobe obžalovaného ide o nanajvýš nebezpečného jedinca s vysokou hrozbou k opakovaniu násilného konania voči svojmu okoliu," napísal do odôvodnenia verdiktu sudca Škorpil.
S odvolaním Svitek neuspel. Na šibenici ho obesili 8. júna 1989. Bol to posledný vykonaný trest smrti v dejinách Československa.