Jej rodičia síce mali v čínskej spoločnosti výsadné postavenie, všeobecne však boli ženy na prelome 19. a 20. storočia v mnohých ohľadoch druhoradými bytosťami. Keď rodina chcela pre svoju dcéru viac, musela podniknúť v tej dobe veľmi neobvyklý krok a poslala ju študovať do zahraničia.
Ako desaťročná prišla Sung Mej-ling prvýkrát do Ameriky. Najprv navštevovala školu pre mladé dámy v Georgii a v šestnástich začala študovať na prestížnej Wellesley college v Massachusetts. Štúdium ukončila s vynikajúcim prospechom.
V roku 1917 sa Mej-ling vrátila do Číny, do kozmopolitného centra Šanghaja. V listoch blízkej priateľke z Wellesley sa sťažovala, že ako dáma z vysokej spoločnosti tu nemá možnosť využiť svoj intelekt a vzdelanie: „Neverila by si, čo sa tu stalo s tým dievčaťom plným energie, ktoré poznáš. Cítim, ako sa tu moje duševné schopnosti každým dňom otupujú.“
Spôsobom dosť neprimeraným pre dámu zo Šanghaja, ale presne v duchu aktívnej študentky z Wellesley sa Mej-ling vrhla do lokálnej politiky. Začala sa zaoberať pracovnými podmienkami obyčajných ľudí v Šanghaji. To, čo zistila, ju ako ženu z privilegovaných vrstiev úplne šokovalo.
„Hygiena je otrasná. Toľko biedy… všade! Niekedy, keď vidím tých špinavých, otrhaných a chorých ľudí žijúcich v polorozpadnutých búdach, cítim úplnú márnosť veľkej a novej Číny.“
Ja som ja a nie iba manželka
Keď mala Mej-ling 26 rokov, všimol si ju Čankajšek, armádny dôstojník a jedna z vychádzajúcich hviezd čínskej politickej scény, ktorý sníval o presadení demokratických princípov v Číne. Zamilovali sa do seba a vôbec sa nestarali o to, že Čankajšek má ženu a jedného syna.
Svadbu mali 1. decembra 1927, keď už bol Čankajšek najvyšším veliteľom kuomintangskej armády a onedlho sa stal aj predsedom vlády. Od jeho ženy sa podľe tradície očakávalo, že ako manželka podriadená svojmu mužovi bude žiť život vyhradený pre vydaté ženy. Lenže to nebol jej štýl.
„Chcel, aby som prijala rolu manželky, ale ja s tým nesúhlasím a rozhodla som sa vystupovať sama za seba. Chcem, aby ma ostatní uznávali preto, že ja som ja, nie preto, že som jeho žena.“
A tak Mej-ling urobila niečo v tom čase úplne nemysliteľné a napriek spoločenským zvyklostiam nasledovala manžela do stovky kilometrov vzdialeného Nankingu, kde sídlila čínska vláda. Bola tam ako jediná manželka z celého čínskeho vedenia. Napriek tomu sa Čankajšek o ňu staral a chránil ju.
V tom čase Mej-ling kamarátke napísala: „Stará sa o mňa. Niekedy mám toľko práce, že neviem, čo skôr… A môj manžel mi povie: Teraz odíď na juh a pár dní tam zostaň. Skrátka ma zdvihne a pošle preč.“
V roku 1934 získala pani Čankajšková oficiálny vládny post v čínskom letectve s úlohou modernizovať nedostatočnú čínsku obranu. Krátko na to generáli, rozčúlení a znechutení Čankajškovou neschopnosťou brániť sa proti japonskej invázii v Mandžusku, čínskeho vodcu zajali. Jeho žena rýchlo zasiahla - zorganizovala niekoľko „ostrých“ rokovaní s rebelmi, ktorí väznili jej manžela, a dosiahla jeho oslobodenie.
Politická autorita Mej-ling Čankajškovej rástla úmerne s tým, ako sa rúcalo postavenie jej manžela. V júli 1937 Japonci zaútočili plnou silou na oslabenú a rozvrátenú Čínu. Čankajšek videl jediné riešenie - prenechať dobyté územie nepriateľovi a získať tak čas, aby Čína mohla v boji proti Japonsku požiadať o pomoc Ameriku. Čankajšek mal v zálohe skvelú zbraň – diplomatické majstrovstvo a dôležité americké kontakty svojej ženy.
Tá sa okamžite vžila do svojej novej úlohy zachránkyne Číny a ako neoficiálna veľvyslankyňa poskytla americkej tlači pôsobivý prejav.
„Hovorím k vám bezprostredne po tom, čo utíchla ozvena bombových výbuchov. Smrť prichádza pre tisíce nevinných ľudí v celej našej krajine z čistého modrého neba. Videli ste fotografie a čítali ste o ničení príbytkov a brutálnom vraždení, ktorého sa dopúšťajú Japonci bombardujúci celú našu krajinu. Žiadny národ nemá právo páchať také zločiny a zároveň byť uznávaný celým svetom.“
V rokoch 1937 a 1938 americké noviny publikovali viac než stovku jej prejavov, tlačových vyhlásení a rozhovorov. Pani Čankajšková bola rozhodnutá urobiť čokoľvek, aby vzbudila záujem a pozornosť zámoria. Pracovala na obraze Číny ako napadnutej a okupovanej krajiny, ktorá si zaslúži štedrú americkú pomoc.
Napriek tomu Američania s pomocou váhali – videli v Čankajškovi neschopného generála. Jediný, kto mohol tieto problematické vzťahy upokojovať, bola Mej-ling Čankajšková.
Lenže manželia v tom čase začali riešiť aj osobné problémy – Mej-ling sa kamarátke zdôverila s tým, že jej manželstvo je už iba zväzkom z rozumu. Zároveň sa začali šíriť fámy o Čankajškovej impotencii, za ktorú podľa niektorých mohli pohlavné choroby, ktorými sa ako mladý vojak nakazil pri návštevách nevestincov v Šanghaji.
Mej-ling si začala uvedomovať, že muž, za ktorého toľko bojovala, má množstvo chýb a jej túžb verne mu slúžiť sa pomaly rozplývala. Na prvé miesto síce ďalej stavala záujmy Číny, iba s tým rozdielom, že sa začala usilovať o svoju osobnú slávu. A pretože sa z jej manželstva vytratila fyzická láska, hľadala ju inde a prežila milostný románik s americkým politikom Wendellom Willkiem, ktorý dvakrát neúspešne kandidoval v prezidentských voľbách.
Prvá cudzinka v americkom Kongrese
V roku 1943 získala Mej-ling jedinečnú šancu požiadať o pomoc priamo prezidenta Roosevelta. Prijala pozvanie do Bieleho domu a potom sa obrátila na obe komory amerického Kongresu a stala sa prvou ženou zo zahraničia, ktorá sa k tomuto kroku odhodlala. Ak mala zabezpečiť americkú pôžičku vo hodnote miliárd dolárov, ktoré Čína nutne potrebovala, musela očariť Kongres a zapôsobiť na jeho poslancov ako nikto nikdy predtým.
Eleanor Rooseveltová komentovala jej výkon slovami: „Prejavila sa ako žena, ktorá si silou svojej osobnosti a neúnavnou službou vlasti vydobyla svoje postavenie vo svete. Keď hovorila, už to nebola žena, ktorá myslí iba na seba.“
Mej-ling sa podarilo získať obe komory Kongresu na svoju stranu.
V lete 1945 svet oslavoval koniec vojny, kým Čína čelila humanitárnej katastrofe. Čankajškova pozícia sa stávala čoraz viac neudržateľná a v júni 1946 vypukla v Číne občianska vojna. Mej-ling teda opäť odišla do USA, aby získala pomoc v boji proti komunistom. Bol to posledný zúfalý pokus zachrániť čínske národné hnutie, ktorému ona a jej manžel zasvätili svoje životy.
Lenže tentoraz narazila a v Amerike sa dočkala oveľa chladnejšieho prijatia – prezident Truman ju nechal kvôli krátkej schôdzke čakať deväť dní a nakoniec sa jeho pomoci ani nedočkala. V roku 1950 odišla na Taiwan, kam medzitým ušiel so svojimi vernými jej muž. Ich manželstvo malo za sebou niekoľko búrlivých epizód, ale zdalo sa, že jeden druhému dokázali odpustiť.
Svojím neúnavným diplomatickým úsilím dokázala pani Čankajšková presvedčiť predstaviteľov Organizácie spojených národov, aby uznali malý ostrovný štát jej manžela ako jedinú legitímnu čínsku vládu.
V apríli 1975 vo veku 87 rokov generál Čankajšek zomrel. Mej-ling stratila po takmer päťdesiatich rokoch manžela a politického partnera. Krátko na to sa natrvalo vrátila do Ameriky. Politické aktivity, ktorým sa venovala v minulosti, nahradila iným záujmom – začala sa venovať maľbe. Zomrela ako 105-ročná v októbri 2003.