Je pondelok 30. januára 1933 ráno. Do berlínskeho hotela Kaiserhof, kde má svoju rezidenciu šéf nemeckej nacionálnosocialistickej strany, sa pomaly schádzajú jeho najbližší spolupracovníci. Niektorí neskrývajú nervozitu a napätie. Ešte predpoludním by mal ríšsky prezident Paul von Hindenburg vymenovať novú vládu a ak sa nič mimoriadne nestane a budú dodržané všetky dohody, kancelárom sa stane práve líder nacistov Adolf Hitler.
O niekoľko mesiacov nakrúti režisérka Leni Riefenstahlová propagandistický film Víťazstvo vôle a neskôr ďalší, ktorý nazve Triumf vôle. Nacistická propaganda bude šliapať na plné obrátky. Lenže to, ako sa Hitler dostal moci, nebol ani tak triumf jeho vôle, ako skôr výsledok zákulisných dohôd, pri ktorých ťahali za šnúrky viacerí hráči. A presne to nevystihuje ani nemecký výraz machtergreifung, čiže uchopenie moci, ktorý mnohí v tejto súvislosti často používajú. Adolfa Hitlera, ktorý sa v novembri 1923 pokúsil dostať k moci pučom a neuspel, totiž o deväť rokov neskôr dostala do kancelárskeho kresla bezvýchodisková ústavná kríza, ktorá v Nemecku zavládla.
„Posledná fáza Weimarskej republiky ponúka pohľad mučivého chradnutia. V januári 1932 hlásia úrady práce 6,1 milióna nezamestnaných. S tými, ktorí pracovali na skrátený pracovný úväzok, postihuje hospodárska kríza 9,6 milióna ľudí, spolu s ich rodinami: polovicu národa. Voľby sa stávajú výrazom úteku mnohých voličov od demokracie, ktorá nedokáže pomôcť, na perifériu, kde lákajú radikáli, najmä pravicoví,“ napísal o období predchádzajúcemu Hitlerovmu vymenovaniu za ríšskeho kancelára nemecký historik a publicista Harald Steffahn.
Už v júli 1932, keď jeho strana vyhrala parlamentné voľby, žiadal líder nacistov, aby ho prezident Hindenburg poveril zostavením vlády. Ten to však odmietol a kancelárom sa stal Franz von Papen. Jeho ponuku na post vicekancelára a niekoľko miest v kabinete Hitler neprijal.
V parlamente, ktorého predsedom sa stal Hermann Göring, bola jeho strana s 230 kreslami najsilnejšou frakciou. Keď poslanci vyslovia hneď na prvej schôdzi von Papenovej vláde nedôveru, kancelár využíva právomoc, ktorú dostal od Hindenburga a Ríšsky snem rozpúšťa.
Nemci tak pôjdu začiatkom novembra 1932 znovu k volebným urnám. „Nikdy nestrácam nervy. Moja vôľa je neotrasiteľná a môj dych je dlhší, než dych mojich protivníkov,“ reční Hitler v septembri 1932 v berlínskom Sportpalaste.
V ďalších predčasných voľbách síce nacisti niekoľko percent i parlamentných kresiel strácajú, zostávajú však najsilnešou stranou. Hitler teda opakuje svoju požiadavku na kreslo kancelára a Hindenburg ho opäť odmieta. Za šéfa kabinetu menuje Kurta von Schleichera, na ktorom sa zhodli ostatné sily tvoriace koalíciu. Tak ako v lete, ani tentoraz nacisti ponuku na vstup do vlády neprijímajú.
„Žiadne kompromisy a žiadne myšlienky na nejakú dohodu s týmito elementmi,“ zdôrazňuje Hitler pred svojimi straníckymi kolegami. Je mu jasné, že kolotoč volieb a nových vlád, v ktorých by nacisti chýbali sa môže v tejto situácii a pri tomto rozložení síl opakovať donekonečna. Treba zvoliť iný postup.
V berlínskej vile obchodníka so šampanským Joachima von Ribbentropa sa v januári 1933 stretáva s von Papenom a uzatvárajú dohodu. Bývalý kancelár patrí do okruhu najbližších priateľov prezidenta a spolu s nimi naňho začne vyvíjať nátlak. Medzitým Hitler rokuje aj s predsedom Nemeckej národnej ľudovej strany Alfredom Hugenbergom, ktorému ponúka miesta vo svojom budúcom kabinete.
A Schleicherova vláda? Tá nemá dôveru parlamentu a šesť týždňov po svojom vymenovaní stojí pred kolapsom. Scenár z predošlého leta, keď prezident posunul právomoc na rozpustenie Ríšskeho snemu kancelárovi sa neopakuje. Hindenburg, ktorý bol informovaný o tom, že Hitler rokuje s Papenom a Hugenbergom a v hre je iná alternatíva, odmieta túto Schleicherovu žiadosť a ten tak vzápätí podáva s celým kabinetom demisiu. O deň neskôr sa Hitler s Hugenbergom a von Papenom definitívne dohodnú na rozdelení síl v novej vláde a na obsadení všetkých kresiel a informujú o tom hlavu štátu.
V tej chvíli je Hindenburgovi jasné, že bude musieť urobiť to, čomu sa dlho bránil a čo mu ani trochu nie je po vôli. Inú možnosť, než vymenovať za ríšskeho kancelára šéfa najsilnejšej politickej strany, ale nemá. Tajne však dúfa, a spolu s ním aj von Papen, Hugenberg a ďalší Hitlerovi protivníci, že ak nacisti dostanú do rúk zodpovednosť, pohoria. „Do dvoch mesiacov ho zaženieme do kúta,“ nádeja sa von Papen.
Podľa nemeckého historika Volkera Ullricha, ktorý vo svojej práci Am Ziel (V cieli) podrobne spracoval priebeh preberania moci nacistami, bolo vymenovanie novej vlády naplánované na 30. januára 1933 o 11. hodine predpoludním.
Obavy, aby dohodu na poslednú chvíľu nič neprekazilo, ktoré mali niektorí ľudia z Hitlerovho okolia, sa pätnásť minút pred týmto termínom ukazujú ako opodstatnené. Hugenberg chce odskočiť. Dostali sa k nemu informácie, že Hitler a von Papen sa dohodli na nejakých krokoch za jeho chrbtom a chcú vraj dosiahnuť iba vymenovanie vlády, ktorú potom zrekonštruujú podľa vlastných predstáv.
„Zloženie kabinetu sa meniť nebude,“ ubezpečuje ho Hitler a o niekoľko minút už preberá z rúk prezidenta Paula von Hindenburga menovací dekrét.
V tábore nacionálnych socialistov prepukajú oslavy. Keď sa čerstvo vymenovaný ríšsky kancelár asi o hodinu neskôr vracia ho hotela Kaiserhof, vítajú ho ovácie. „Všetci máme v očiach slzy. Potriasame si s Hitlerom ruky a gratulujeme mu. Zaslúži si to,“ zapísal si do denníka berlínsky gauleiter a šéf propagandy strany Joseph Goebbels, ktorý síce zatiaľ miesto v kabinete nemá, ale jedno sa už preňho chystá. V marci sa postaví na čelo novovytvoreného ministerstva ľudovej osvety a propagandy.
Ovácie si Hitler vychutnáva aj večer, keď nemeckou metropolou pochodujú tisícky prívržencov národných socialistov, nesúc v rukách horiace fakle a volajú mu na slávu.
Pučista spred desiatich rokov je teraz legálne pri moci. K čomu to povedie? „Nič nezmôže, je to kancelár s putami na rukách. Hitler je väzňom von Papena a Hindenburga,“ tlmočí britský novinár Sefton Delmer názory z britskej ambasády v Berlíne.
Podobný názor má aj švajčiarsky veľvyslanec Paul Dinichert, podľa ktorého nie je Hitlerovo vymenovanie za ríšskeho kancelára „ničím iným, ako vysledkom politického šachu“ a je presvedčený, že šéf národných socialistov sa „ocitol v pasci von Papena a Hugenberga, ktorí budú v tejto hre ťahať za lanká“. V správe, ktorú Dinichert posiela do Bernu, spomína aj stretnutie s „významnými nemeckými osobnosťami“, zhodou okolností práve v deň Hitlerovho menovania, na ktorom sa zhodli, že to „mohlo byť aj horšie“.
Naozaj diplomatický jazyk volí americký generálny konzul George S. Messersmith. „Politická situácia je teraz taká komplikovaná a ovplyvnená toľkými faktormi, že nie je možné robiť jednoznačné predpovede. Dá sa ale predpokladať, že Hitlerova vláda, či vydrží niekoľko mesiacov alebo dlhšie, bude len jednou etapou vo vývoji k stabilnejším politickým podmienkam a vláda, ktorá príde po nej, bude stabilnejšia, ako hociktorá z tých, čo boli v Nemecku v posledných rokoch," vysvetľuje novú politickú situáciu americkému ministerstvu zahraničných vecí.
Jedným z tých, ktorí neskrývajú obavy, je Hitlerov podporovateľ z čias, keď sa pokúšal o prevrat, generál Erich Luddendorf. „Vymenovaním Hitlera za kancelára ste vydali našu svätú nemeckú vlasť jednému z najväčších demagógov všetkých čias. Slávnostne vám prorokujem, že tento neblahý muž uvrhne našu ríšu do priepasti a náš národ do nepredstaviteľnej biedy,“ píše bývalému spolubojovníkovi Hindenburgovi.
V nasledujúcich týždňoch sa nový režim skutočne začne prejavovať. Necelý mesiac po prevzatí moci národnými socialistami vypukne požiar Ríšskeho snemu. Hitler z neho obviní komunistov a udalosť využije ako zámienku na pozastavenie platnosti niektorých článkov ústavy a na obmedzenie slobody prejavu, slobody tlače, práva na zhromažďovanie a ďalších. V marci príjme Ríšsky snem tzv. zmocňovací zákon, ktorý sám seba pripraví o právomoci a prenesie ich na vládu. Približne v tom istom čas sa otvoria brány prvých koncentračných táborov, v apríli začnú nacisti s bojkotom židovských obchodov a prijímaním prvých protižidovských nariadení, v máji zrušia odbory, v júni a v júli dôjde krajine k rozpusteniu všetkých politických strán s výnimkou NSDAP a bude prijatý zákon, ktorý zakáže vznik nových a v októbri Nemecko vystúpi zo Spoločnosti národov. Krátko na to sa uskutočnia voľby s jednotnou kandidátkou NSDAP, v ktorých Hitler získa 92 percent hlasov.
A keď sa na ambasádach a konzulátoch zvýši dopyt po emigračných vízach, aj diplomati začnú chápať, čo sa 30. januára 1933 v Nemecku naozaj stalo.
