Len pred niekoľkými dňami sa vrátil do vlasti, v Prahe, ktorú opäť videl po dlhých dvoch desaťročiach, sa však dlho neohrial. „Ministerská rada rozhodla, že je nutné obsadiť Tešínsko, ktoré zabrali Poliaci. Obsadenie uskutočníte vy ako najvyšší veliteľ operujúcej armády,“ oznámil mu minister národnej obrany Václav Klofáč. O pár hodín tak už s legionármi, ktorých predtým priviedol domov z Francúzska, smeroval do ďalšieho ohniska konfliktu.
Podplukovník Josef Šnejdárek, veterán rakúsko-uhorskej armády, cudzineckej légie a príslušník československých légií, ktorý v posledných rokoch prešiel 17 poľnými ťaženiami, sa však chce krviprelievaniu vyhnúť. Na stretnutie s veliteľom poľských vojsk generálom Franciszkom Latinikom prichádza 21. januára 1919 do Tešína bez ozbrojeného sprievodu a s návrhom, aby spor vyriešili bez „zbytočných vdov a sirôt“ a bez strieľania.
„Náš rozhovor bol krátky. Povedal som mu: ‚Pán generál, z poverenia našej vlády vás vyzývam, aby ste aj s vojskom opustili územie Tešínskeho Sliezska, ktoré ste obsadili neprávom.‘ Latinik sa vzdialil, radil sa, telefonoval, a keď sa vrátil, odvetil: ‚Z Tešínska sa nestiahneme a budeme sa brániť do poslednej kvapky krvi.‘ Neskôr som sa dozvedel, že rozkaz odporovať dostal priamo od maršala Piłsudského,“ napísal neskôr Šnejdárek vo svojich spomienkach.
Takto sa podľa jeho slov začalo nepriateľstvo a tragédia, pri ktorej Čechoslováci a Poliaci navzájom prelievali krv.
Strategické územie chceli obaja
Územie Tešínska, ktoré je časťou Sliezska, patrilo od konca 10. storočia do poľského štátu, v prvej polovici 14. storočia však bolo na základe zmluvy medzi Kazimírom III. a Jánom Luxemburským začlenené do Krajín Koruny českej. V rámci nej sa neskôr stalo súčasťou habsburskej ríše a po jej rozpade jablkom sváru dvoch nových štátov na mape Európy....
Zostáva vám 85% na dočítanie.