Svojej budúcej manželke Guste poodhalil komunistický žurnalista život v Stalinovom ZSSR trochu iným tónom, než to robil vo svojich reportážach.
„Našiel som správu o otvorení novej parfumérie na Gorkého ulici a o tom, že je tam predávaný parfum Vladimira Iľjiča,“ referuje novopečený dopisovateľ Rudého práva Július Fučík z Moskvy v roku 1934, „veľmi sme sa na tom smiali, ale potom som si povedal, že taká hlúposť by sa tu predsa len mohla stať. Zašiel som si do tej parfumérie (je skutočne nádherná – v Prahe takú nenájdeš) a spýtal som sa nesmelo: Nesmejte sa, továryšči, ale je u vás parfum Vladimira Iľjiča? A predavačka mi povedala: K sožaleniju net. No na dnach búdet! (Bohužiaľ nie, ale o pár dní ho privezú, pozn. red.). Napísal som o tom, zaniesli to priamo hore a výsledok je, že parfum V. I. ani na dnach, ani vôbec nebudet.“
Ťažko odhadnúť, čo by hovoril na limitovanú edíciu Putinovho parfumu Leader´s Number One, ktorý sa dnes predáva v rovnakom areáli ako vôňa Lenina pred 85 rokmi. Pre fučíkovskú aj antifučíkovskú legendu však z historky vyplývajú dve veci: Hoci sa autorovi vyčíta neobjektívne a oslavné spravodajstvo zo ZSSR, v súkromí dokázal hlúposti ruského komunizmu aj predvídať. A tiež nefandil navoňaným kultom, čo je smutné vzhľadom na to, ako jeho vlastný odkaz „navoňala“ neskoršia propaganda.
Čo zostáva v jeho živote tajomstvom? A dokážeme Fučíka – človeka oddeliť od povojnového Fučíka – vzoru? A do akej miery zneužitiu svojho mena sám napomohol?
Riskantná hra
Príbeh novinára, ktorý bol v prestrojení za profesora Horáka zadržaný 24. apríla 1942 v pražských Nusliach pri odovzdávaní ilegálnych tlačovín, má v moderných československých dejinách mnoho podôb a výkladov, napriek tomu, že je celkom dobre zdokumentovaný.
Fučík pri zatýkaní nepoužil proti okupačným policajtom pištole a namiesto toho ich zastlal do postele, pretože za protektorátu Čiech a Moravy bol za nedovolené držanie zbrane trest smrti. Okrem teatrálnych preoblečení je to prvá vec, ktorá býva Fučíkovi spätne vyčítaná. A vzhľadom na jeho mentorovanie o konšpirácii a disciplíne v odboji možno aj zaslúžene. Hoci podobné zlyhania sa stávali aj školeným vojakom.
Chybu, z ktorej mal po zvyšok života traumu a potrebu sa ospravedlniť, dosvedčil veliteľ zatýkacieho komanda Jozef Böhm, ktorý sa po vojne dobrovoľne vrátil do Čiech a bol za činnosť v Protektoráte popravený, aj očitá svedkyňa Riva Friedová (neskôr manželka odporcu moskovských protokolov z roku 1968 Františka Kriegla), ktorá patrila k prvým, kto na nezrovnalosti medzi Fučíkovou Reportážou a skutočnosťou pobúrene poukazovali.
Fučíkovu pravú totožnosť vyšetrovateľom veľmi skoro prezradil jeho pobočník, zatknutý spolu s ním, novinár ju neskôr potvrdil, ale sám výsluchom a bitiu niekoľko týždňov odolával. Keď však videl, že zatýkania pokračujú aj počas jeho mlčania, rozohral podľa vlastných slov „veľkú hru“, pri ktorej odviedol pozornosť polície od českých kolegov a umelcov, ktorým hrozilo zatknutie. (Neskôr však riskantne napíše do motákov, o kom vlastne mlčí – spisovatelia S. K. Neumann, František Halas, Ivan Olbracht – alebo koho pomohol zachrániť – hercov Henricha Elbla a Boženu Půlpánovú.)
V prvých mesiacoch väznenia mohla Fučíkovi, paradoxne, napomôcť heydrichiáda – po vyhlásení stanného práva sa polícia sústredila na atentátnikov a kontakty komunistického odboja išli bokom. Aby získal čas, fabuloval totiž Fučík o svojom napojení na politika Jana Švermu, o ktorom tvrdil, že operuje na území Protektorátu (s bývalým novinárskym kolegom, ktorý mu svedčil na svadbe s Gustou Kodeřičovou – Fučíkovou, mávali na sklonku socializmu po sebe pomenované stanice pražského metra a dodnes majú blízko seba odložené sochy na pražských Olšanoch)....
Zostáva vám 85% na dočítanie.