„Ku proletarom caleho šveta! Ňeška se otvori samostatna Slovenska Radova Republika.“ Takto zneli úvodné vety vyhlášky, ktoré po 16. júni 1919 obsadili múry južných a východných miest Slovenska: od Zvolena cez Košice až po Bardejov. Nárečový jazyk bol zámer: ignorovaním spisovnej slovenčiny chceli okupanti naznačiť, že nič také ako slovenský národ vlastne ani neexistuje.
Tomáš Garrigue Masaryk bol o vzniku nového štátneho útvaru informovaný telegramom: „Dnešným dňom vyhlásil proletariát na Slovensku republiku rád: ujali sme sa moci, opierajúc sa o robotníctvo (...) a splnomocnili sme ustanovených ľudových komisárov, aby sa ujali štátnej správy. Prehlasujeme, že Slovensko dnešným dňom náleží výslovne slovenskému pracujúcemu ľudu.“
Takmer identickú správu prijal aj Lenin, ktorý dva roky predtým premenil cárske Rusko na sovietske. A nakazil Európu, spamätávajúcu sa z traumy prvej svetovej vojny, boľševickými ideálmi.
Čo sa to pred sto rokmi na území demokratickej Československej republiky vlastne udialo a ako to Európa vôbec dopustila? Odpoveď treba hľadať u našich južných susedov.
Úsvit radikálnej ľavice
„Béla Kun – to bol kľúčový muž tohto prevratu,“ vyjadril sa pre HN historik Martin Ďurišin. Tento maďarský, či vlastne rakúsko-uhorský vojak – ktorý počas prvej svetovej vojny padol do ruského zajatia, dostal sa do styku s boľševickou ideológiou a osobne sa spriatelil s Leninom – sa najväčšmi pričinil o to, že v Maďarsku sa vytvorila po Rusku najpočetnejšia skupina komunistov. A tá chcela podľa sovietskeho vzoru šíriť vo svete boľševickú revolúciu.
...
Zostáva vám 85% na dočítanie.