K hraničným priechodom, oddeľujúcim východnú časť Berlína od západnej, mieria večer 9. novembra 1989 stovky ľudí. Zmobilizovala ich informácia, ktorá pred chvíľou zaznela v televíznom i rozhlasovom spravodajstve. Podľa nej otvorila vláda Nemeckej demokratickej republiky hranice a občania tak môžu voľne cestovať na Západ.
Najväčší dav sa zhromažďuje na priechode v Bornholmer Strasse. Okolo pol deviatej je tu už niekoľko tisíc ľudí a s každou ďalšou minútou sa zástup rozrastá. Hraničné závory však zostávajú spustené a v tvárach príslušníkov pasovej kontroly i pohraničnej stráže sa zračí bezradnosť. Videli síce v televízii tlačovú konferenciu, na ktorej sa hovorilo o nových pravidlách cestovania, počuli to aj v správach, lenže im doteraz nikto žiadne pokyny nedal.
Službukonajúci dôstojník Harald Jäger telefonuje nadriadeným, informuje ich o situácii a pýta sa, čo má robiť. Nič nové sa však nedozvie.
„Nemôžeme vás teraz pustiť. Musíte prísť ráno,“ oznamuje ľuďom, ktorí sa už vidia na západnej strane mesta. Tí to však neprijímajú. „Otvorte brány! Nechajte nás prejsť!“ skandujú.
Napätie sa stupňuje a s ním aj tlak na uniformovaných strážcov. Všetkým prítomným je jasné, že táto situácia je neudržateľná a že hranica, ktorá tu má už viac než 28 rokov podobu vysokého železobetónového múra, rozdeľujúceho nielen mesto, ale aj ľudí, nemôže náporu odolať.
Posledná obeť streľby
„Múr tu bude stáť päťdesiat alebo aj sto rokov, kým budú existovať dôvody, pre ktoré sme ho postavili. Chráni našu krajinu pred lupičmi a pred tými, ktorí chcú narušiť stabilitu a mier v Európe,“ vyhlasuje 18. januára 1989 sebavedome najvyšší východonemecký predstaviteľ Erich Honecker.
Konzervatívny komunistický líder, ktorý stojí na čele krajiny už 18 rokov, akoby nevnímal alebo nechcel vnímať realitu.
Dobre vie, že Berlínsky múr nechráni krajinu pred vonkajším nepriateľom. Jeho úlohou je izolovať ľudí, ktorí v nej žijú, a zabrániť vzdelancom a vôbec ľuďom túžiacim po slobodnom živote v úteku na Západ. Nemecká demokratická republika totiž pripomína
obrovské väzenie a za pokusy o útek sa neraz platí cenou najvyššou – vlastným životom.
Zaplatil tak aj 20-ročný Chris Gueffroy. Aj on túžil žiť v slobodnom svete a cestovať a keď sa dopočul, že na hraniciach sa už po utečencoch nestrieľa, tak sa rozhodne prejsť ilegálne na druhú stranu. Nebola to pravda. Krátko pred polnocou 5. februára 1989 pod Berlínskym múrom ukončí jeho život spŕ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.