Dvadsaťosemročný Josif Džugašvili – vtedy mu ešte priatelia hovorili Soso, prezývku Stalin začal používať až o päť rokov – plakal a bol vraj na pokraji zrútenia. V jednej chvíli sa naklonil k svojmu priateľovi Josifovi Iremašvilimu.
„Toto stvorenie dokázalo obmäkčiť moje tvrdé srdce,“ pošepkal mu a rukou mávol smerom k truhle, v ktorej ležalo dvadsaťdvaročné dievča, „s jej smrťou zomreli vo mne aj moje posledné vrelé city k ľuďom.“
Jeho slová z pohrebu mladučkej manželky, ktorá zomrela na týfus sotva rok a pol po svadbe a len pár mesiacov po pôrode syna Jakova, citujú vo svojich monografiách mnohí Stalinovi životopisci. Žiaden z nich nepochybuje o tom, že bola Stalinovou osudovou láskou.
„Stalinova matka mala pravdu: to gruzínske dievča by sa k nemu hodilo oveľa lepšie. Čoraz viac a viac zisťoval, ako mu chýba jeho prvá žena Jekaterina Svanidzeová,“ píše napríklad Larisa N. Vasiljevová vo svojej knihe Kremeľské ženy, v ktorej preberá osudy Stalinových manželiek a konkubín.
So svoj...
Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.