Tušia, že to, čo ich onedlho zrejme čaká, už nemusí byť iba hra na vojakov, akú v kasárňach zažívajú celé mesiace. Od chvíle, ako im oznámili, že o pár dní pôjdu na mimoriadne cvičenie, sa atmosféra v ich útvare úplne zmenila. Zjavne sa deje niečo výnimočné. Niekoľkokrát denne musia cvičiť nástup, kontrolovať výstroj a bojovú techniku. Všetkým zrušili dovolenky, zakázané sú vychádzky i opušťáky. A mužstvo sa rozrástlo o narýchlo povolaných záložníkov.
Bude to naozaj iba mimoriadne cvičenie? Alebo je pravda, čo sa šepká? Čo ak pôjdu naozaj na Poľsko? Velitelia mlčia, možno ani sami nevedia. Povedali im zatiaľ iba to, že pôjde o spoločné spojenecké cvičenie, ktorého názov je Krkonoše.
V piatok 5. decembra 1980 sa príslušníci tankových divízií z vojenských útvarov v Tábore a v Slanom konečne dozvedajú viac. O niekoľko hodín ich čaká presun k hranici s Poľskom, predtým však ešte vyfasujú ostrú muníciu a proviant na niekoľko dní.
Popoludní a podvečer napokon stovky tankov, bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov vyrazia na severovýchod. A spolu s nimi niekoľko tisíc vojakov. Nevedia, čo ich čaká, ale tušia, že to nebude nič príjemné. Boli vtedy poväčšine školáci, no pamätajú si, čo sa u nás dialo pred dvanástimi rokmi. A teraz sa oni majú stať tými okupantmi, na ktorých budú pľuť, ktorým budú nadávať a posielať ich domov.
Ambiciózny plán
„Ak sa vnútorní alebo vonkajší nepriatelia usilujú zvrátiť vývoj v niektorom socialistickom štáte smerom k návratu kapitalizmu, nie je to iba problém národa tej-ktorej krajiny, ale spoločný problém všetkých socialistických štátov,“ vyhlásil ešte v novembri 1968 sovietsky vodca Leonid Brežnev.
Táto doktrína, pomenovaná práve po ňom, sa tri mesiace predtým stala argumentom pre vojenský zásah armád Varšavskej zmluvy proti Československu, kde došlo, podľa názoru kremeľského šéfa, ku kontrarevolúcii. Podobný argument použil aj jeho predchodca Nikita Chruščov, keď v októbri 1956 poslal tanky do Maďarska. No a s rovnakými obavami sa na prelome 70. a 80. rokov díval Brežnev na vývoj v Poľsku.
Na čele tamojšej komunistickej strany, presnejšie Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZRS) stál Edward Gierek. Vyhupol sa tam po udalostiach v decembri 1970, keď predošlé vedenie na čele s Wladyslawom Gomulkom nechalo krvavo potlačiť masové
protesty proti zdražovaniu. Po tom, ako sa Gierekovi podarilo zmrazením cien, zvýšením platov, rodinných prídavkov a dôchodkov upokojiť situáciu a upevniť si moc, vyhlásil ambiciózny plán obnovy a modernizácie.
Poľsko sa podľa neho malo do dvoch desaťročí premeniť na hospodársky rozvinutú a bohatú krajinu, s vysokým životným štandardom porovnateľným s vyspelými európskymi štátmi. Rýchly rast mal zabezpečiť veľkorysý investičný program, krytý z veľkej časti zahraničnými úvermi. Prognózy hovorili o raste národného dôchodku na úrovni 40 percent a reálnych príjmov okolo 18 percent.
Núdza namiesto hojnosti
Prvé čiastkové výsledky nasvedčovali, že by Gierekove zámery mohli vyjsť a v Poľsku zavládla eufória z blížiaceho sa blahobyt...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.