Po jej dokončení vzniklo jazero, ktoré je dlhé približne 500 kilometrov, v najširšej časti má až 35 kilometrov, pokrýva plochu 5 250 štvorcových kilometrov a zadržiava viac než 150 miliárd kubických metrov vody.
Budovanie Asuánskej priehrady na riek Níl (nazýva sa aj Nová, či Vysoká Asuánska priehrada) , ktorú slávnostne uviedli do prevádzky 15. januára 1971 po viac než desiatich rokoch od spustenia prác, bola jednou z najsledovanejších stavieb vodných diel v 20. storočí. A to nielen kvôli politickému podtextu – výrazný podiel na budovaní mal Sovietsky zväz, usilujúci sa pripútať k sebe nové arabské režimy –, ale tiež pre jej dopad na staroveké pamiatky.
Gigantické vodné dielo malo zabrániť povodniam, ktoré po stáročia spôsoboval rozvodnený Níl a sužovali obyvateľstvo. Okrem toho mala priehrada zabezpečiť zásoby vody pre poľnohospodárstvo a na výrobu elektrickej energie. Vďaka nej sa napokon Níl stal regulovateľný.
Nešlo zďaleka o prvý ani jediný pokus upraviť tok najdlhšej rieky na svete tak, aby lepšie slúžila človeku. Najstarší písomný záznam o podobnej snahe pochádza z 11. storočia nášho letopočtu, keď to skúsil arabský vedec Alhazen.
Mal vymyslieť, ako by sa dali predvídať a obmedziť záplavy spôsobené rozvodneným Nílom. Úlohu, ktorou ho poveril kalif Al-Hakim bi-Amr Allah (985 – 1021) však nedokázal vyriešiť, a tak radšej predstieral šialenstvo, aby unikol trestu smrti od nespokojného vladára. V domácom väzení potom strávil desať rokov, až kým panovník nezomrel.
Ďalší, už úspešnejší pokus prišiel na prelome 19. a 20. storočia, keď pri meste Asuán vybudovali Angličania murovanú priehradu. Tá však postupne prestávala stačiť, hoci jej hrádzu dvakrát zdvihli. Najprv v roku 1912 o päť metrov a potom v roku 1933 o ďalších deväť metrov. Keď napokon v roku 1946 aj napriek predošlým úpravám pretiekla, začalo sa uvažovať o stavbe väčšieho diela.
Nové vodné dielo malo byť od starej priehrady situované o šesť kilometrov vyššie proti prúdu a o jeho vybudovaní bolo rozhodnuté v roku 1952. Po znárodnení Suezského prieplavu Egyptom však Západ odmietol stavbu financovať.
Vtedajší egyptský prezident Džamál Abd an-Násir sa preto obrátil na Sovietsky zväz, ktorý poskytol úver i technickú pomoc. Stavbu Asuánskej priehrady (po arabsky As-Sadd al-Alí) napokon spustil sám Násir odpálením prvej nálože dynamitu 9. januára 1960. V priebehu jedenástich rokov na nej pracovalo viac než 35-tisíc robotníkov, z ktorých asi 450 počas prác prišlo o život.
Výstavba vodného diela stála približne miliardu dolárov a bolo vypočítané, že sa na ňu spotrebovalo množstvo materiálu, zodpovedajúce objemu 13 Cheopsových pyramíd. Vodná plocha, ktorá po napustení údolia vznikla, sa nazýva aj Násirovo jazero. Pre egyptské hospodárstvo mala v čase jeho dokončenia obrovský význam vodná elektráreň, ktorá začiatkom 70. rokov dodávala až polovicu všetkej elektriny spotrebovanej v Egypte. V ďalších rokoch však s výstavbou iných zdrojov – najmä fosílnych – jej podiel klesal až na súčasných necelých desať percent.
Samotná výstavba Asuánskej priehrady však priniesla ešte jeden významný moment, ktorým sa zapísala do histórie. Bola ním celosvetová spolupráca na záchrane starovekých núbijských pamiatok, ktorým hrozilo zaplavenie. Okrem iného k nej viedla snaha vyhnúť sa chybám z minulosti, keď pod vodnou hladinou starej priehrady skončilo množstvo vzácnych pamiatok a archeologických lokalít.
UNESCO v tejto súvislosti požiadalo o pomoc už v marci 1960 a výsledkom bola ojedinelá akcia, v rámci ktorej sa napokon množstvo pamiatok podarilo skutočne zachrániť. Najznámejšou z nich je tritisíc rokov starý chrámový komplex Abú Simbel, ktorý bol premiestnený o 200 metrov západnejšie a o 65 metrov vyššie.
Okrem neho sa podarilo, aj s prispením československých odborníkov, v rokoch 1964 až 1968 rozobrať a presunúť na nové stanoviská ďalších asi 20 chrámov, náhrobných stĺpov, dosiek a iných unikátov. Nie všetko sa ale dalo zachrániť, a tak nakoniec viaceré pamiatky pochovala voda.
Táto akcia, ktorá stála 42 miliónov dolárov a skončila sa v septembri 1968, je napriek tomu považovaná za jeden z najväčších počinov archeologického inžinierstva v histórii. V roku 1979 boli napokon chrámy zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO.
Kvôli stavbe Asuánskej priehrady sa však nepresúvali iba dávne pamiatky, svoje domovy muselo tiež opustiť približne 100-tisíc roľníkov. K negatívam diela patrí aj zasoľovanie pôdy v dôsledku umelého zavlažovania, usadzovanie bahna na jej dne (hrozí zanesenie celého diela) či zvýšenie hladiny spodných vôd, čo zase ohrozuje pamiatky na iných miestach Egypta.