Novoročná oslava vo vile člena sovietskeho politbyra Borisa Ponomariova je v plnom prúde, spoločnosť sa zabáva, len jeden z prítomných akoby stále nebol vo svojej koži. Väčšinu času sa drží bokom, len sem-tam s niekým prehodí pár slov. Keď ho ostatní vyzvú, aby aj on predniesol prípitok, je strohý: „Uplynulý rok nebol veľmi dobrý, tak snáď ten nasledujúci bude šťastnejší.“
Pre Sergeja Koroľova, hlavného konštruktéra sovietskych vesmírnych rakiet, ktorý toto želanie vyslovil, sa však rok 1966 nezačína veľmi dobre. Pred časom mu lekári diagnostikovali nádor a o niekoľko dní sa má podrobiť operácii. „Nemám z toho dobrý pocit,“ zdôveruje sa na novoročnom večierku svojmu blízkemu spolupracovníkovi Mstislavovi Keldyšovi.
V nemocnici pre straníckych prominentov hospitalizujú Koroľova 5. januára a o týždeň neskôr, v deň jeho 59. narodenín, za ním prichádza ošetrujúci lekár s dobrou správou – biopsia ukázala, že nádor nie je zhubný. Napriek optimistickej prognóze sa však práve následný operačný zákrok stane poslednou kapitolou životného príbehu slávneho konštruktéra. A bol to príbeh veľmi pohnutý.
Nebola to len zvedavosť
Lietanie fascinovalo Sergeja Koroľova od útleho detstva. Často vraj spomínal, ako v Nižyne, kde po rozvode rodičov žil spolu s matkou, uvidel prvýkrát aeroplán brázdiaci oblohu. Mal vtedy štyri roky.
Detská zvedavosť postupne prerástla do reálneho záujmu a v Odese, kam sa po maminom druhom vydaji presťahovali, sa mu sen začal zhmotňovať.
Bývali blízko prístavu, v ktorom bola aj letecká základňa. Štartujúce a pristávajúce hydroplány sprvu iba pozoroval, vďaka mechanikom a pilotom, s ktorými sa skamarátil, sa však čoskoro dostal aj do hangárov.
Bystrý a učenlivý mladík sa im tam v žiadnom prípade iba nemotal pod nohami, naopak, našli v ňom šikovného pomocníka. Oni zase dobre vedeli, čo je preňho najväčšia odmena.
Má sedemnásť, keď ho jeden z pilotov posadí k sebe do lietadla a vznesú sa nad mesto. Pre Sergeja je to prvý skutočný let a keď sa po ňom vráti domov, rezolútne oznámi: „Budem konštruovať lietadlá!“ A nezostane iba slovách.
Prvá raketa letí k oblohe
Píše sa rok 1930. Koroľov opúšťa s čerstvým diplomom leteckého inžiniera v ruke moskovskú techniku a s veľkými plánmi vstupuje do praktického života. Začína tým, že zdokonaľuje vetrone, ktoré postavil počas štúdia, a zároveň sa púšťa do práce na dvojmiestnom lietadle s dlhým doletom, ktorého projekt riešil pod vedením známeho konštruktéra Andreja Tupoleva vo svojej diplomovej práci.
Robí síce to, o čom sníval, no súčasne pochybuje, či sa vydal správnou cestou. Chce, aby jeho stroje lietali čo najvyššie a čo najďalej, lenže dá sa to dosiahnuť iba s použitím vrtuľových motorov...
Zostáva vám 85% na dočítanie.