Tiso, Tuka, kde je múka? Túto otázku, za ktorou nasledovala posmešná odpoveď, zvykli klásť ľudia žijúci počas druhej svetovej vojny na Slovensku. Hoci niektorí živia predstavu blahobytného a sociálne spravodlivého štátu, historička Eva Škorvanková vysvetľuje, že to tak nebolo.
Chýbali základné potraviny, ľudia hladovali a s komplikovanou situáciou sa museli vyrovnať najmä ženy-matky, ktorým navyše režim pripravil aj ďalšiu ranu: tie, ktoré boli vydaté a pracovali ako učiteľky alebo úradníčky, prepustili. „Ideál ženy v režime, ktorému vládla konzervatívna ľudácka strana, bol totiž jednoznačný: slovenská žena má rodiť deti a starať sa o rodinu.“ Ako v skutočnosti vyzeral blahobyt a sociálna spravodlivosť vo vojnovom Slovensku?
Vo svojej výskumnej práci sa venujete aj tomu, či v Slovenskom štáte bol blahobyt a ako sa Tisov režim správal k ženám. Skúsme si najskôr rozobrať to, ako sa žilo ľuďom na Slovensku v období vojny. Bol dostatok potravín?
Boli skupiny obyvateľstva, ktoré v tých časoch nedostatok nepociťovali, ale bežní ľudia ho cítili každý deň. Tiež treba povedať, že výpadky v zásobovaní neboli počas celého fungovania Slovenského štátu, ktorý vznikol v marci 1939. Vojna vypukla v septembri 1939 a napriek tomu, že Slovensko sa na útoku na Poľsko zúčastnilo, z hospodárskej stránky obyvateľstvo vojnový konflikt ešte intenzívne nepociťovalo. Už na začiatku vojny chýbali masť, slanina, ale vtedy sa to štát snažil ešte nejako kompenzovať dovozom. Postupne však bolo čoraz viac výpadkov, k čomu prispel aj vazalský pomer Slovenska k Nemecku.
Malo na to vplyv aj to, že sme po Viedenskej arbitráži v novembri 1938 prišli o južné oblasti, ktoré boli najúrodnejšie?
Veď práve, strata tých najúrodnejších oblastí bola pre slovenské poľnohospodárstvo obrovskou ranou. Nešlo pritom len o kvalitnú pôdu, ale aj o ďalšie články potravinárskeho priemyslu – na juhu krajiny boli cukrovary, mlyny, a to všetko zrazu nebolo súčasťou slovenskej ekonomiky.
Žilo sa inak ľuďom v meste a na vidieku?
Jednoznačne áno. Slovensko bolo v tom čase stále prevažne poľnohospodárskou krajinou, v úrodnejších vidieckych oblastiach mal takmer každý polia, niečo si dopestoval a choval hospodárske zvieratá. Takíto ľudia mali čo jesť aj za vojny, hoci boli rekvirácie (úrady si brali časť z dopestovanej úrody, ale aj mäso a ďalšie produkty z dochovaných hospodárskych zvierat, pozn. red.). Pre mestské obyvateľstvo to bolo komplikovanejšie, pretože títo ľudia boli odkázaní len na potravinové prídely, keďže si nedokázali nič vypestovať vo vlastnej réžii. Opäť to však závisí od regiónu a spôsobu života. Ľudia z mesta zvykli nakupovať na čiernom trhu. Boli zaznamenané napríklad výlety Bratislavčanov až do okresu Modrý Kameň. Išli akože na hrad, ale naspäť sa vracali so zásobami jedla.
Ako sa Bratislavčania dozvedeli, kam sa majú vybrať, ak sa chceli dostať k potravinám?
Niekedy to boli štátni úradníci, ktorí sa pri svojej práci dostali k tomuto typu informácií. Ale boli aj lokality, o ktorých sa všeobecne vedelo, že tam majú dostatok plodín a hospodárskych zvierat. Dôležitou zásobovacou základňou pre Bratislavu bolo napríklad Záhorie, okolie Trnavy, úrodné nížiny pri Nitre, Topoľčanoch a podobne. Moja stará matka, ktorá žila neďaleko Topoľčian, spomínala, že počas vojny vždy mali čo jesť. Nakoniec aj arcibiskup Ján Sokol, ktorý pochádzal z tejto oblasti, vo svojich spomienkach zmieňuje dosta...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.