Osud 70-tisíc Židov, ktorí boli počas druhej svetovej vojny vydaní do rúk vražednej nacistickej mašinérie, predstavuje jednu z najtemnejších kapitol modernej slovenskej histórie. Ešte predtým, ako začali byť v marci 1942 odvážaní do vyhladzovacích táborov, boli židovskí občania vo svojej krajine vystavení diskriminácii a pripravení o majetok.
Smutným míľnikom na tejto ceste bol takzvaný židovský kódex, ktorý bol schválený 9. septembra 1941.
Prvé protižidovské opatrenia prijali slovenské orgány už v apríli 1939, čiže iba mesiac po vyhlásení samostatnosti krajiny, ako „Vládne nariadenie o vymedzení pojmu Žida a o usmernení počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach“.
„Za Žida sa pokladá bez ohľadu na pohlavie a štátnu príslušnosť, kto je alebo bol izraelitského vierovyznania, i keď po 30. októbri 1918 prestúpil na niektorú kresťanskú vieru; kto je alebo bol bez konfesie a pochádza aspoň z jedného rodiča izraelitského vierovyznania,“ zneli prvé vety nariadenia.
Židom, okrem iného zakazovalo pôsobenie vo funkciách verejných notárov, v advokácii mohli tvoriť iba štyri percentá z celkového počtu evidovaných členov príslušnej komory, ďalej nesmeli zastupovať žiadne spolky ani obchodné komory a napríklad prácu redaktorov mohli vykonávať výlučne v židovských novinách a časopisoch.
To bol však iba začiatok, pričom otázka ďalšieho postupu pri riešení „židovskej otázky“ vyvolávala medzi vedúcimi predstaviteľmi štátu spory. Radikáli na čele podpredsedom vlády Vojtechom Tukom a s ministrom vnútra a šéfom polovojenskej Hlinkovej gardy Alexandrom Machom žiadali razantný postup podľa nemeckého vzoru. Na druhej strane konzervatívne krídlo, ku ktorému patril aj Jozef Tiso, chcelo ísť cestou postupných krokov.
Sprvu mali v tomto spore navrch stúpenci umiernenejšieho postupu. Napriek tomu Židia čelili rôznym diskriminačným opatreniam, vrátane straty časti majetku v dôsledku takzvanej arizácie.
Situácia sa výrazne zmenila v lete 1940, keď na rokovaní slovenských a nemeckých predstaviteľov v Salzburgu nacisti podporili stúpencov radikálnej línie. Táto zmena v rovnováhe síl sa prejavila už na jeseň 1940, keď bol prijatý zákon, ktorý dal vláde plnú moc na to, aby do roka vyriešila „židovskú otázku“.
Ústredné i miestne orgány preto začali chrliť stovky protižidovských vyhlášok, ktorých vrcholom bolo vládne nariadenie schválené 9. septembra 1941, známe ako Židovský kódex, ktorý mal 270 paragrafov. Nariadenie o právnom postavení Židov, ako sa norma oficiálne volala, ako by z oka vypadlo neslávnym nemeckým Norimberským zákonom.
Židia a takzvaní miešanci boli po novom definovaní už nie podľa konfesionálneho, ale rasového princípu. Bola im odobraná väčšina politických práv, vrátane práva na členstvo v stranách a účasti vo voľbách. Ďalšie ustanovenia zasahovali do už aj tak obmedzených vlastníckych práv Židov, okliešťovali slobodu pohybu a zhromažďovania a obmedzovali výkon niektorých povolaní.
Kódex sa však netýkal iba verejného života Židov. Mimo zákona boli postavené sobáše izraelitov s nežidmi a Židia museli nosiť viditeľné označenie – žltú hviezdu.
Kým v nemeckej tlači vyvolal slovenský Židovský kódex niekoľko pochvalných reakcií, v slovenskej verejnosti vyvolával rozpaky. Proti norme protestoval aj Vatikán, ktorý ju označil za „otvorene odporujúcu katolíckym princípom“.
Takzvaná arizácia židovských firiem viedla spolu so zákazom výkonu niektorých profesií k tomu, že sa desaťtisíce slovenských Židov ocitli bez obživy. Vládni predstavitelia chceli túto situáciu riešiť presunutím Židov do get a pracovných táborov, čo však, ako sa vzápätí ukázalo, bolo nad sily slovenských orgánov.
Uvítali preto ponuku z Berlína, ktorý zrealizovať „vysídlenie“ slovenských Židov do zahraničia. Nebolo to však zadarmo; za každého deportovaného Žida sa Slovensko zaviazalo zaplatiť Tretej ríši takzvaný „osídľovací“ poplatok“ 500 mariek.
Deportácie Židov do táborov na okupovanom poľskom území sa začali v marci 1942. Do skončenia prvej vlny v októbri toho istého roka bolo zo Slovenska odvezených približne 58-tisíc ľudí. Radikáli, najmä minister vnútra Mach a predseda vlády Tuka, naliehali, aby deportácie pokračovali až do „definitívneho vyriešenia židovskej otázky“. Vláda to však odmietla.
Druhá vlna deportácií slovenských Židov prišla na jeseň 1944, keď Slovensko obsadili nemecké vojská. Za obeť jej padlo približne 13-tisíc ľudí, takže konca vojny sa nakoniec dožilo len asi 10-tisíc slovenských Židov. Z tých, ktorí boli odvezení do koncentračných a vyhladzovacích táborov, sa ich späť do vlasti vrátil iba zlomok.
Niektorým Židom sa však podarilo transportom uniknúť. Režim totiž v roku 1941 zaradil židovských chlapcov (ročníky 1918 až 1921) do „VI. robotného práporu“ a zavrel ich do niekoľkých táborov najťažších nútených prác. Okrem Židov pracovali v táboroch aj Rómovia a kriminálnici. Nasadených dočasne vyňali z transportov a po tom, ako boli z táborov prepustení, putovali mnohí z nich do zberných táborov v Seredi, Novákoch a vo Vyhniach.
Z týchto lágrov sa väčšiemu počtu podarilo ujsť, ukryť sa v horách a v lete 1944 sa aktívne zapojili do Slovenského národného povstania. Medzi nasadenými bol napríklad aj spisovateľ a scenárista Ladislav Grosman, autor knihy Obchod na korze, ktorá sa stala predlohou pro rovnomenný oscarový film Jána Kadára a Elmara Klosa.
Nie všetci obyvatelia vojnovej Slovenskej republiky s protižidovskými perzekúciami súhlasili a mnohí svojim spoluobčanom, napriek obrovskému riziku, ktorému sa tým vystavovali, pomáhali. Viac než tri stovky Slovákov boli doteraz ocenené izraelským titulom Spravodlivý medzi národmi.