Najprv verejne obhajoval monster procesy. No potom vyslovil totalitnému režimu rázne nie a už nikdy ho neodvolal. Nezlomili ho lichôtky, prenasledovanie ani strata priateľov. Zato sa v ňom zrodila vnútorná sloboda, ktorá fascinuje dodnes. Tej „vonkajšej“ sa nedožil, zomrel pol roka pred Novembrom. Spisovateľ Dominik Tatarka.
„Sústrediť sa na toho druhého, to je to najdôležitejšie. Keď sa človek na toho druhého nesústredí (...) a nenaučí zaoberať sa tým druhým vo dne, v noci, každú chvíľu, zostane mu srdce prázdne, premárni si život, dostane infarkt, dá sa na alkohol, celý život ostane záletníkom alebo koketou, celý život sa mučí.“
Vety, ktoré Dominik Tatarka vložil do jedného zo svojich najslávnejších diel, do novely Prútené kreslá, môžeme pokojne považovať za jeho celoživotné motto. Aj preň (a najmä jeho dôsledné žitie) ho literárny kritik Milan Hamada nazýval fanatikom lásky.
Dominik Tatarka si vyslúžil (či sám pre seba vymyslel) i mnoho iných prívlastkov. Nomád, tulák, karpatský pastier, vzdelaný pútnik, slovenský Don Quijote...
Literárna vedkyňa Mária Bátorová ho v monografii opisuje aj ako „muža, ktorý miloval prítomný okamih a v ňom večnosť“. Jeho posledná láska Eva Štolbová zas ako človeka veľmi pokorného, zmierlivého a hĺbavého. „Stále sa pýtal, či nezhrešil, či sa neprevinil proti svojmu talentu, daru od Boha.“
Spomenúť však treba ešte jedno pomenovanie, ktoré zhodou okolností takisto vyslovil Milan Hamada. Nech znie uchu v 21. storočí akokoľvek pateticky. Potlačené svedomie národa.
Vyzlečená sekretárka
„Raz za ním dorazil do záhrady Vladimír Mináč – vtedajší predseda Matice slovenskej a mimoriadne úspešný režimista, aj so svojou sekretárkou. Tá sa pred ním vyzliekla a Mináč mu hovorí: No vidíš, toto všetko by si mohol mať, keby si bol...
Zostáva vám 85% na dočítanie.