„Trvalo sa pohyboval v bojovej zóne. Z hľadiska výkonu profesie vyhľadával prostredia nanajvýš rizikové,“ píše o ňom s určitým zveličením umelecký kritik a historik Aurel Hrabušický. Ak by sme mali byť úplne konkrétni, Anton Podstraský najčastejšie nachádzal svoje námety v poklesnutých bratislavských pohostinstvách či na cestách k nim.
A nebolo to bez obete. Na fotografických výpravách ho často zbili alebo mu zničili fotoaparát, hoci ten – ako sa opakovane vyjadril – bránil vždy skôr ako seba. Napriek tomu je isté, že krčmy a viechy neboli pre neho v prvom rade bojovou zónou, ale skôr duchovným domovom.
„Možno vďaka tomu, že bol v detstve postihnutý kostnou tuberkulózou a odvtedy kríval na jednu nohu, bol viac citlivý na ľudskú inakosť, na ľudí, ktorí nežili podľa obvyklých štandardov, ktorí stáli bokom, boli nejako poznačení,“ píše o ňom v monografii Aurel Hrabušický.
A takéto typy sa najčastejšie sústreďovali práve v pohostinstvách. „Dokonca si v priebehu času z kontaktných kópií vytvoril akýsi katalóg výjavov z bratislavských krčiem a roztriedil ich podľa názvov jednotlivých podnikov, z ktorých medzičasom viaceré už zanikli.“ Tento fotografický súbor nazval príznačne – Alkohol.
Záznamy nehybnosti
Anton Podstraský sa narodil 1. apríla 1939 v obci Pružina neďaleko Považskej Bystrice. V šestnástich rokoch odišiel na štúdiá na Strednú umeleckopriemyselnú školu v Bratislave a z hlavného mesta sa už do rodiska nevrátil. Hneď po škole sa zamestnal na Kolibe, kde ako filmový fotograf pôsobil štrnásť rokov a zdokumentoval tu viacero významných slovenských filmov: Boxer a smrť, Drak sa vracia či Ľalie poľné.
Už v tom čase to bol týpek. Fotograf Miro Miklas – ktorý o ňom ešte za jeho života napísal na I...
Zostáva vám 85% na dočítanie.