November 1965. Mladého moravského architekta Mojmíra Kyselku vodič auta, ktoré si do Liverpoolu stopol, „vyhodí“ neďaleko adresy, ktorú si nesie od staršieho kolegu z rodného mesta. Aj keď ho pred cestou do Veľkej Británie varovali, aby sa nestretával so žiadnymi emigrantmi z Československa, zvedavosť mu nedá.
V priebehu rozprávania sa tvár sivovlasého muža postupne rozjasňuje, až napokon hovorí: „Pán kolega, prosím, hovorte po česky. Toto je najväčší okamih môjho života, že si na mňa Brno, kde som odovzdal tie najlepšie sily, spomenulo.“ A vzápätí sa rozplače.
Ten muž je Ernst, alebo ak chcete Arnošt Wiesner. Toto je jeho príbeh, ktorý má však napriek celkom slušnému počtu prameňov informácií stále svoje biele miesta.
Liverpoolsky Einstein
Mojmír Kyselka je posledný žijúci súčasník, ktorý sa s Ernstom Wiesnerom osobne stretol. A ako hovorí, zároveň prvý, kto s ním po vyše štvrťstoročí opäť nadviazal kontakt.
„Bol som urbanista a do Anglicka ma poslali na výstavu satelitných mestečiek. Na rozdiel od papalášov, ktorí by tam radi šli, som vedel po anglicky, takže ma tam naveľa pustili na osem dní,“ spomína. „Ale keďže som tam mal mnohých známych a priateľov, ktorí mi poskytli nocľah, napokon som tam na prelome novembra a decembra strávil 27 dní.“
Z toho u Wiesnera neplánovane sedem. Starý pán ho totiž od samej radosti, že sa stretol s krajanom, u seba týždeň hostil. „Cez deň ma spolu so šoférom vyvážal do okolitých satelitov a tiež po stavbách, ktoré realizoval, a večery sme trávili v rozhovoroch o architektúre, situácii u nás doma a vôbec o živote,“ vysvetľuje Kyselka.
Wiesner podľa neho vôbec netušil, ako sa situácia v Československu zmenila, a keďže si myslel, že sa naňho doma zabudlo, utiahol sa do svojho nového anglického útočiska. Aj keď ho
roky poznačili, uchoval si časť svojho impozantného zjavu.
„Ak si odmyslíme fúzy, vyzeral ako Albert Einstein, mal také neposedné sivé vlasy, mohutný skobovitý nos a živé, iskrivé oči,“ opisuje ho Mojmír Kyselka. „Mohol mať tak 180 centimetrov, lebo bol u kúsok vyšší odo mňa,“ pokračuje.
Wiesnerov zjav mu utkvie iba v pamäti, pretože aj keď má so sebou fotoaparát, slávneho krajana naň nezachytí. „Bál som sa, že keby mi fotoaparát doma zobrali a našli by v ňom snímku nejakého emigranta, bolo by zle. Ale asi by som beztak nepochodil, pretože Wiesner sa veľmi nerád fotil.“
No aj Mojmíra Kyselku čaká po návrate do Československa prekvapenie. Keď prizná, že sa s Wiesnerom stretol, namiesto výsluchu si vyslúži nadšenie a musí pre domácich architektov urobiť o ňom prednášku.
„To preto, lebo už boli zlaté šesťdesiate roky,“ uvažuje nahlas. Wiesn...
Zostáva vám 85% na dočítanie.